Dnes je 72 rokov od letu prvého Corsaira

Untitled
 
Vought F4U Corsair prekonal sklamanie zo štartu do bežnej prevádzky, aby sa stal jedným z najlepších námorných stíhaciek, ktore slúžili v námorníctve a letectve Spojených štátov. Pokracoval v prevádzke dlho po skoncení druhej svetovej vojny. F4U sa dokonca podarilo dosiahnut vítazstvo proti impozantnému MiG-15 pocas kórejskej vojny.

Corsair prišiel k životu v roku 1938. US Navy Bureau of Aeronautics vydal požiadavky na jedno a dvojmotorové stíhacky. Na požiadavku na jednomotorovu stíhacku reagoval Tex Beisel a jeho konštrukcný tím sa pustil do budovania draku, ktorý by mohol pojat 1805 hp-Pratt & Whitney XR-2800, v tej dobe najsilnejší motor, zatial co lietadlo robili co najmenšie , co dostalo identifikáciu Vought V-166B. Pri použití tohto motora vrtula mala velký priemer, ktorý dovolil, aby využila plný výkon motora Pratt & Whitney. To však predstavovalo problém, lebo stroj by musel mat vysoký podvozok, ktorý ale nebol vhodný pre operácie z paluby lietadlovej lode. V dôsledku toho bolo na F4U koncipované osobité krídlo, podobne ako krídlo Junkers Ju 87. Výzbroj bola jeden 0,50 gulomet na krídlo a 0,50 a 0,30 gulomet v prednej casti trupu. V-166B sa stal prvým lietadlom v námorníctve Spojených štátov (USN), ktoré malo plne zatahovací podvozok, ktorý fungoval podobným spôsobom, ako na Curtiss P-40 Warhawk. USN teda dostal návrh ktorý bol schválený a prototyp nového lietadla bol objednaný na 30. júna 1938.

Dna 29. mája 1940, dva roky potom, co bol objednaný prototyp, XF4U-1 vzlietol po prvýkrát. Lietadlo sa líšilo len málo od povodneho vzoru, aj ked vo výške 21.500 ft stratilo okolo 400hp v porovnaní s hp pri štarte. Avšak XF4U-1 ukazoval vynikajúci výkon od prvého testu a 1. októbra 1940 pocas letu zo Stratfordu do Hartfordu, Connecticut, sa lietadlo stalo prvou americkou stihackou, ktorá letela rýchlejšie ako 400 míl za hodinu pri vodorovnom lete, kedy dosiahla rýchlost 404m/h.

Rovnako ako u Boeingu B-17 Flying Fortress a North American P-51 Mustang, Vought Corsair tažil zo správ o boji v Európe a zmeny v lietadle sa vykonávali ako reakcia na tieto informácie. Gulomety z prednej casti trupu boli odstránené a dalšie dva 0.50 gulomety boli inštalované v každom krídle, co zvýšilo výzbroj na celkovo šest 0.50 gulometov. Viac miesta potrebného pre extra výzbroj požadovalo odstránenie krajných palivových nádrží v kridlach. Do trupu bola nainštalovaná nádrž a to viedlo k posunu pilotovho kokpitu 3ft spät, aby novo inštalovaná nádrž mohla byt umiestnená co najbližšie k tažisku lietadla. USN prijal tento upravený prototyp v priebehu februára 1941 pred odoslaním objednávky na 584 kusov F4U-1s k 30. júnu.

S prvým letom 25. júna 1942 prvý výrobný Corsair mal ešte niekolko úprav, vrátane nepriestrelného celného skla a zbrusu nový motor 2000-HP R-2800-8 Double Wasp. O nieco málo cez mesiac neskôr, 31. júla, bol odovzdaný prvý F4U-1 Corsair. Avšak až o dva mesiace neskôr bolo odovzdaných dostatok strojov, aby naplnili pocet v letke. Dostalo ich letka VMF-124 (USMC).

Vought Corsair utrpel ranu, ked USS Sangamon vykonávala skúšky s cielom posúdit jeho potenciál na lietadlovke. So zlým výhladom smerom dopredu bolo rozhodnuté, že tento nový stroj nebol vhodný pre nasadenie na lietadlových lodiach. Kokpit bol vyvýšený o 7 palcov kvoli zlepšeniu výhladu a až v apríli 1944 USN konecne umožnila, aby mohol byt Corsair použitý na palube lietadlovej lode. USMC však ako prvá nasadzuje F4U do bojovej operácie z pozemnej základne, ked 13. februára 1943 VMF 124 bola zapojená do operácie na Guadalcanale, pricom k prvému vzdusnemu boju dochádza nasledujúci den a letka stráca dve lietadla. V apríli 1943 VF-17 sa stala prvou letkou s F4U-1A v operacnom nasadení USN. Napriek všetkým týmto udalostiam mal Vought objednávky na velký pocet Corsiarov a tak urýchlil výrobu zalozením dalších dvoch výrobných liniek. Jeden na Brewster, na Long Island City, tie su oznacené ako F3A-1 a druhá výrobná linka bola v Goodyear, tieto lietadlá sú oznacené ako  FG-1 a mali fixné krídla.

V rámci dohody o pôžicke a prenájme bol Corsiar dorucený Fleet Air Arm (FAA) v júni 1943. FAA prijala obidva typy, F4U-1 a F4U-1A, ktoré premenovala na Corsair Mk I, resp. Corsair Mk II. Ako prvá prijala nový typ 1830. letka FAA, ktorá sa sformovala 1. júna 1943 na USN základni v Quonsete. Pred odoslaním do Velkej Británie na palube lietadlovej lode sa so strojmi zoznamovali pod dohladom USN. Sedem dalších letiek zacalo fungovat v priebehu roka 1943 týmto spôsobom ci už na NAS Quonset alebo NAS Brunswick a do doby skoncenia druhej svetovej vojny bolo vytvorených týmto spôsobom devätnást perutí. Corsair sa stal pre FAA viac univerzálne alternatívne lietadlo ako predtým používaný dvojmiestny Blackburn Skua a Fairey Fulmar. Mal dolet potrebný pre námorné operácie ale chýbal výkon a tak FAA použivala aj lietadlá Supermarine Seafire a Hawker Sea Hurricane. Vought Corsair bol vítaným prírastkom do FAA. Aj ked Corsair MK I bol schopný vstúpit do služby FAA s minimálnymi zmenami, to isté nemožno povedat o Mk II. O 8 palcov bolo skratené každé krídlo, aby bolo v podpalubí mozné skladovanie. Boli dorobene uchyty na pridavne nadrze a pod kridla boli pridane nosniky na rakety. Kabína bola tiež vybavená tak, aby pilot získat lepší výhlad dopredu tým, že zvýši svoju sedacku o 7 palcov. Brewsterom zostrojeny F3A-1D a Goodyearom zostrojeny FG-1D boli tiez v službe FAA ako Corsair Mk III, resp. Mk IV Corsair.

3. aprila 1944 tak boli Mk II nasadene prvy krat operacne s 1934. perutou FAA, ked tvorili cast eskorty pre Fairey Barracudy pri ich utoku na Tirpitz v Kaafjorde, v Norsku.

Dalsou verziou zostrojenou pocas augusta 1943 bola F4U-1C, ale s prichodom noveho motora R-2800-8W uz ako F4U-1B. Jeho modifikacia pre FAA uz nemala 6 gulometov, ale 4x20mm kanony, aj ked nasledujuca verzia F4U-1D sa vratila spat ku gulometom, pretoze vaha kanonov mala velky vplyv na vykony lietadla. F4U-1D mohol niest bud pridavnu nadrz alebo 1000 librovu bombu pod trupom.

Vought zacal prace aj na verzii nocnej stihacky, oznacenej ako F4U-2, avsak kvoli existujucim zavazkom nakoniec postavil iba jeden kus. 12 kusov F4U-1 vsak bolo vybavenych so vzdusnym utocnym radarom na ukor dvoch gulometov. Radar bol umiestneny na pravom kridle. VFN-75 a 101 mali po 6 kusov tohto stroja.

F4U-3 bol objednany v marci 1942 ako vyskovy stihac s pohonnou jednotkou XR-2800-16 (C). Boli vyrobene 3 prototypy XF4U-3. Tieto lietadla boli schopne lietat vo vyske 40.000ft pri vykone 2.000hp, do sluzby v 2.SVV sa vsak nedostali, kedze prve stroje od Goodyeara boli dodane az v roku 1946. Boli znacene ako FG-3. USN ich potom pouzivala na testy vo vyskach.

Poslednou verziou Corsaira postavenou pocas vojny sa stal F4U-4. Mal modifikovany kokpit, pancierovu sedacku, motor R-2800-18W alebo aj 40W. Sluzit zacal 31. oktobra 1944 v USN. Stroje urcene pre FAA mali znacenie F4U-4B, tie si vsak nakoniec USN ponechala. S opatovnym prichodom kanonovej verzie ako FU4-4C, nasledovala radarova F4U-4E a F4U-4N a aj kamerova verzia F4U-4P.

Po skonceni 2.SVV vojny bol vyrobeny prototyp XF4U-5 v roku 1946, pohanany 2,300-hp Pratt & Whitney R-2800-32, s ktoreho sa vyvynul F4U-5 stihaci bombarder, F4U-5N nocny stihac, zimna verzia F4U-5NL, ktora bola vybavena gumovymi rozbijacmi ladu na nábežnej hrane kridel a chvosta a F4U-5P ako foto-prieskumne lietadlo. Potom sa postavil XF4U-6 s motorom R-2800-83W. Prisiel s radou zmien, vrátane väcšej pancierovej ochrany a schopnosti niest viac zbraní pod kridlami. Vo vojne v Korei ho USMC oznacila ako AU-1. F4U-7 bol poslednym typom, podobny ako AU-1. S motorom R-2800-18w este sluzil vo francuzskom namornictve az do ukoncenia sluzby v roku 1964.

Toto lietadlo sluzilo v USN, USMC, FAA a Royal New Zealand Air Force. Capt. Jesse G. Folmar s nim v Korei zostreli prudovy Mig-15. Posledny z linky zisiel F4U-7 v decembri 1952 a v priebehu 10 rokov bolo postavenych 12.571 kusov Vought F4U Corsair

Lietadlo   Max rychlost     Dolet    Maximálna výška          Výzbroj

F4U-1        395 mph       1000 km      37,000 ft       šest 0.50-in gulomety

F4U-2        425 mph       1015 km      37,000 ft       šest 0.50-in gulomety

F4U-3     zrušený projekt.

F4U-4        446 mph       1560 km      41,500 ft       šest 0.50-in gulomety dve 1000 lb bomby alebo osem 5-v raketové strely

F4U-5        469 mph       1120 km      41,400 ft       štyri 20mm kanóny, desat 5-v raketových striel alebo 5000 lb bomby

F4U-6        470 mph       1120 km      41,400 ft       štyri 20mm kanóny, desat 5-v raketových striel alebo 3000 lb bomby

F4U-6 neskor prerobeny ako AU-1

F4U-7        470 mph       1120 km      41,400 ft       štyri 20mm kanóny desat 5-v raketových striel alebo bud jeden alebo dve 1000 libier 500lb bomby

Komentáře ukončeny