Interview s Adolfom Gallandom

rozhovor viedol Don Caldwell, pritomny bol Josef Buerschgens, pilot JG 26 v 1938-1940
miesto: dom Gallanda v Remagene, Nemecko
cas: 1. oktobra 1991

C: Aky dojem na vas urobila JG26 pri vasom prichode z JG27?

G: JG26 bola dobra stihacia eskadra. Nepovedal by som priamo ze najlepsia, ale dobra. Jej jednotky neboli poskladane rychlo ako ine, mali vynikajuci trening. Zakladne mali na zapade. V Koline a v Dusseldorfe. Jej velitelmi boli von Schleich, nakratko ho vystriedal Witt a potom Handrick. Pribeh Handricka bol tak trochu tragicky. To viete, Goering ho nemal rad, pretoze Handrick mal lubostny romanik s jednou z jeho sekretarok. Jeho byvala zena bola z aristokratickeho rodu von Treubergovcov. Spoznal som ho v Spanielsku, kde bol velitelom stihacej J/88 a bol to vynikajuci velitel. V Spanielsku nemusel byt velitel jednotky vo vzduchu kazdy den. Nebolo to nutne, pretoze bojov sa zucastnovali iba male pocty, dve, styri alebo sest lietadiel, nie viac ako jedna letka. Preto pocas akcie nemuseli byt riadeni. V takejto situacii odviedol Handrick v Spanielsku bez pochyb skvelu pracu. Bolo preto sklamanim, ked sa podobne zachoval aj v JG26. Absolutne vobec nelietal a pri prvej prilezitosti ho Goering vymenil. Ta nastala, ked Goering vymenoval mna a Moeldersa ako velitelov z novej generacie. Mimochodom, mne sa to vobec nepacilo. Opytal som sa Goeringa, ze by som chcel zostat vo svojej funkcii Gruppenkommandeura, ten vsak odmietol. Moelders bol velmi vzruseny zo svojej novej pozicie a vtedy mi povedal:“Ty chces byt novy Richthofen, tak vela stastia. Ja budem radsej Boelke.“ Takze z mojho pohladu mala JG26 lepsie zaklady ako JG27, ale to je len moj osobny pohlad na vec.

C: JG26 mala velmi kvalitny pozemny personal a skvelu pracu odvadzali pocas celej vojny.

G: Mate absolutnu pravdu a je dobre, ze ste to spomenuli. Pozemny personal, vratane zaloznych dostojnikov, bol velmi kvalitny. Jednym z nich bol napriklad Viktor Causin, Hauptmann beim Stabe.

B: Causin zomrel velmi skoro. Po vojne som sa ho pokusil telefonicky kontaktovat, ale bol tak nahnevany, ze nechcel nic pocut.

C: Co mi mozete povedat o Walterovi Hortenovi? (technicky dostojnik, TD)

G: Bol to velmi zvlastny clovek. Mal svoje vlastne nazory na strelbu s predsadenim. Udajne mal k tomu specialne nadanie. Takuto strelbu skusal kazdy, nie vsetci to ale vedeli. Aby ste to robili spravne, potrebovali ste gyroskopicky zameriavac. So starym lietadlom ste museli mat ciel cely cas v zameriavaci. S prichodom gyroskopickeho zameriavaca v 1944. sa veci pohli dopredu. Potom ste len potrebovali drzat kruh v zameriavaci, ktory bol zvacseny, presne na nepriatelskom lietadle a len sledovat ciel.

C: Horten tvrdil, ze v predvojnovej Luftwaffe sa deflekcna strelba ucila velmi malo.

G: Tato technika prisla az neskor pocas vojny, aj to po prekonani velkeho poctu problemov.

C: Mate pravdu, s gyro zameriavacom, ano. Ale aj Revi zameriavac sa mohol pouzit k deflekcnej strelbe.

G: Ano, az na to, ze pri velkych uhloch nemate ciel v zameriavaci. Dalsia vec bola, ze trajektoria striel nebola priama a zameriavac bol teda nepresny. Horten bol moj TD dlhu dobu. Mal ustavicne problemy s motorom a lietadlom, lietat vedel len teoreticky. Bol to vsak dobry chlap a skvely TD.

C: S koncom BoB si JG26 ziskala reputaciu elitnej jednotky Luftwaffe a dokazala si ju udrzat az do konca vojny. Ako ste ju doviedli na tuto poziciu?

G: Povodni velitelia boli skveli dostojnici v case mieru, ale v ziadnom pripade uz neboli dobri vo vzdusnych bitkach. Ich nahrada bol nevyhnutny prvy krok. Viedol som kazdu jednu akciu a kazdu operaciu letky. Vedel som presne co bolo v nasich silach a coho sme schopni vo velkej leteckej bitke.
Dalsi moj krok bol, ze som zaviedol novy sposob ochrany bombarderov. Ten sa neskor stal vseobecne pouzivany a ukazal sa ako najlepsi. Neskor, v roku 1941, ked sme zacali chranit nase zakladne a ine ciele proti naletom RAF, som vyvinul obrannu taktiku pre stihacov; islo o to, aby sa na formaciu bombarderov zautocilo v co najvacsom pocte na jednom mieste.

C: Aka bola Gallandova doprovodna formacia?

G: JG26 bola znama ako najspolahlivejsia doprovodna letka, co bolo inac najzlozitejsia uloha letky. Vyzadovalo to velku disciplinu a ja viem, ze vsetky bombardovacie letky si priamo ziadali doprovod JG26. Takze prinajmensom v roku 1940 bola JG26 najlepsia na doprovod. Vsetko som organizoval sam, nemali sme s tymto skusenosti, nemali sme sa coho drzat. Rozdelil som eskort na priamy, ten letel spolu s formaciou bombarderov, rovnakou rychlostou a ta bola teda velmi nizka. Toto vykonavala zhruba jedna tretina lietadiel, jedna Gruppe. Zostavali s bombarderami a chranili ich; nie prave najlepsi sposob, ale bolo to tak, ako to chceli posadky bombarderov. Lepsi je oddeleny eskort, ten si drzi od bombarderov odstup, ale ma ho na dohlad. Ked zbadaju nepriatela, mozu zautocit. Potom vsak musia opat najst bombardovaci zvaz a pokracovat v eskorte. No a potom sme mali freie Jagd, ktori lietali pred bombardovacim zvazom. Vo vacsine pripadov to boli prave oni ako najuspesnejsia cast eskorty. Samozrejme ze lietali mimo kontakt bombarderov a oni tejto taktike preto neverili. Velmi vela krat som o tomto s nimi diskutoval, ale bez uspechu. Stale sa stazovali Goringovi a ten ich pocuval. Raz nas takto mna a Moeldersa Goring obvinoval 40 minut pri jeho vlaku;
„Co vlastne chcete?“
„Nemozem uz viac spomalit svojich stihacov na rychlost bomberov, ved tym uplne stratim svoju mobilitu“
“ Co? Ved mate najlepsiu stihacku na svete!“
To bola prave ta situacia, ked sa nas Goring opytal, co moze urobit, aby sme boli uspesnejsi. Moelders chcel, aby bola jeho letka vybavena s DB601N a ja som si vypytal letku Spitfirov. Samozrejme, ze toto ukoncilo nasu konverzaciu.

C: Preco ste sa opytali priamo toto?

G: Preco? Lebo mi povedal, ze mame najlepsiu stihacku na svete. Povedal som mu, ze Spitfire je lepsi v malych rychlostiach, kvoli nizko polozenym kridlam. V malej rychlosti tocil lepsie. Nasa vyhoda teda bola v rovnom lete, stupani a v strmhlavom lete. My sme nedokazali tocit tak, ako Spitfire. Takze ked povedal, ze „Mame najlepsiu stihacku na svete! Co mi to tu vycitate!“, len som mu hcel povedat aj iny nazor na vec.

C: V tej dobe ste uz mali niekolko Messerschmittov s DB601N v JG26. Kolko ich bolo?

G: Mal som vela upravenych lietadiel, aj so specialnou vyzbrojou.

C: Aj pocas BoB? Mal som za to, ze taka vyzbroj k vam prisla az v roku 1941. Mohli by ste ich blizsie opisat? Boli to Bf-109E?

G: Neviem ci to boli Emily. Mozete si pozriet fotky z tej doby.

C: Myslim ze to bolo v roku 1941, ked ste mali nejake testy s vyzbrojou potom, ako ste zistili, ze vyzbroj u 109F je nepostacujuca. Podla mna vyzbroj u Emila bola adekvatna, nakoniec stym suhlasili aj samotni Anglicania.

B: Emil mal kvalitnu vyzbroj. Mali sme kanony, ich granaty vybuchovali pri kontakte.

C: Ked uz ste raz dostali 109E-4/N s DB601N, lietali ste s nim pocas celej BoB?

G: Lietadla som menil, nemal som stale to iste.

C: Ked sa BoB zacala vyvijat v neprospech Nemecka, Goring stratil doveru v Jagdwaffe, uplne a natrvalo, to je vseobecne zname. Mohli chladne Goringove city k stihacim pilotom byt nasledkom toho, ze sa naroky na zostrel velmi nadhodnocovali?

G: Vasa teoria je skoro spravna, ale neuplna. Musim sa zastat tychto niekedy prehnanych narokov stihacov, pretoze je rozdiel medzi narokom na zostrel hned po akcii a konecnym potvrdenim zostrelu. Aj navzdory tomu vsak Goring a vela ludi z jeho stabu robili divne pocty. Tie najhorsie pre nepriatela a optimisticke pre nas.
Goring precenil moznosti a schopnosti Luftwaffe. Tiez nebol schopny priznat chyby, ktore sa urobili pri planovani a urobit pripadnu napravu. Pomale stredne bombardery mali velmi slabu obrannu vyzbroj. Bf-110, ktore boli povodne navrhnute k eskortovaniu bombarderov kompletne zlyhali a same museli mat neskor doprovod. Operacny radius bombarderov bol tak limitovany doletom jednomiestnych stihaciek, bez pridavnych nadrzi. Goring toto viac-menej vedel, ale aj tak bol rozhodnuty v BoB pokracovat a urobil este vacsiu chybu, ked sa rozhodol ponechat Fighter Command a rozhodol sa utocit na Londyn.

C: Ake boli vase pocity, ked ste boli menovany do funkcie Generala stihacich sil Luftwaffe?

G: V decembri 41, ked som bol odvolany od svojej eskadry bol Goring prave v Parizi a ja som ho prehovoril, aby prisiel a prehodil par slov k jednotke. V svojej reci bol plny chvaly k JG26.

C: Zaujimali ste sa o JG26 aj ked ste sa dostali do Berlina?

G: S JG26 som mal silne puto a kedykolvek som mal moznost byt s nimi, tak som ju vyuzil. Pri odchode od eskadry som mal problemy, nebol som pripraveny odist, nemal som kvalitneho nastupcu. Vedel som, ze Schoepfel nie je ten pravy. Bol to dobry chlap, ale slaby lider. Vela ludi mi vravelo, ze medzi nami je velky rozdiel. Dalsi ktory prisiel, Priller, bol uz lepsi. Bol to agresivny typ. Takze verim a to bez nejakej samochvaly, ze velmi vela zalezi na type lidra. Ked je on silny, ma to vplyv az na toho posledneho pilota.

C: Ake boli najdolezitejsie ulohy Generala stihacich sil?

G: Vsetko je v mojom Vojnovom denniku. Napisal som ho hned po vojne ako vojnovy zajatec v Anglicku. Nechali mi ho. Pouzil som ho pri mojich vysluchoch. Z toho sa neskor stalo Gallandovo hlasenie. Poznate to?

C: Od Sq.L Whittena? To je ono? To potom mam! Nasiel som to na leteckej zakladni v Maxwelly.

G: To je dobre. To bolo zakladom k mojej knihe.

C: Ake zaznamy ste mali pri sebe, ked ste pisali knihu?

G: Ziadne. Mal som nejake dokumenty ked som si o nieco poziadal, ale tie boli z druhej strany. Boli to paradne chvile. Mal som toho skveleho, schopneho cloveka, Whittena, ktory robil vsetko pre to, aby som mohol na knihe pokracovat. Myslim, ze je to skvely report. Jeden je aj vo Freiburgu.

C: Mohli ste mat pri sebe aj nejake svoje osobne dokumenty? Vase Flugbuecher? Vase Abschussberichte?

G: Nie. Okrem svojich cigar, ktorych som mal asi 800, som nemal nic.

C: Bol vas urad sucastou RLM, alebo OKL?

G: Moj urad bol v Berline, Lindenstrasse 3. V tejto budove bolo aj vydavatelstvo novin Vorwärts!, co bolo podla mna aj dobre meno pre nas urad. Tu pracovali len taki ludia, ktori nemuseli byt v priamom kontakte s frontou. Operacny personal bol vo vlaku Robinson, tam bolo hlavne velitelstvo vzdusnych sil. Mal som svoj specialny vagon. Ked nam neskor pribudali papiere, pristavali nam k vlaku drevenu budovu. Tym vlakom sme skoro vobec nejazdili, ale pamatam sa, raz sme vyrazili na Ukrajinu. Vtedy tam bol aj Hitler s Goringom.

C: Takze vas urad bol sucastou OKL?

B: OKL bol v Berline.

C: Ale ked si predstavite organizacnu strukturu… Doteraz som sa v tom nevyznal a v mojich predoslych knihach som pisal ako o „Vrchnom veleni“ alebo o Berline.

G: Iba jeho cast bola v Berline. Samozrejme ze najvyssie velenie bolo iba v Berline.

C: Rad by som sa opytal niekolko otazok tykajucich sa invazie. Bol to vas urad, ktory rozhodoval o tom, ktora eskadra sa ma prezbrojit na novy typ, ktora ma odpocivat na useku fronty? Vy ste zohladnovali prevadzky schopnost jednotlivych skupin na fronte?

G: Nie, to som nerobil ja.

C: Trvalo dlhu dobu dat veci dokopy, ale vyzera to tak, ze skoro kazda Gruppe na fronte utrpela take straty na ludoch a technike, ze musela byt stiahnuta spat do Nemecka na doplnenie. Okrem prvej a tretej Gruppe z JG26. Tie zostali na invaznom fronte od prveho do posledneho dna. Zaujimalo by ma, ci ste to vedeli.?

G: Nie, boli to nepokojne casy. Vacsina Gruppen boli trenovane na ‚Der grosse Schlag‘ ( Velky uder) a neboli absolutne pripravene na taku velku bitku, ako bola invazia. Proti takej presile sa nedalo nic urobit. Spojenecke High Command chcelo vzdusnu dominanciu. Nie iba vzdusnu prevahu, ale dominanciu. Pomer bol asi 20:1. Nemohli sme poslat do vzduchu ani jednu stihacku, pretoze spojenecke lietadla doslova vyseli nad nasimi letiskami. Akykolvek pohyb na letisku bol hned ruseny naletom.

C : Der grosse Schlag bol napad vasho uradu vsak?

G: Bola to moja vlastna myslienka. Chcel som, aby Me-262 plnili stihaciu ulohu, ale nevyslo to. Tvrdil som, ze jedina moznost ako uspiet, je mat dostatocne velky pocet stihaciek v jednej bojovej zone. Boli sme nuteni lietat v tzv.Gefechtsverbände, co tvorili tri az styri letky. Zhromazdit take mnozstvo lietadiel samozrejme vyzadovalo cas. Lietadla boli vtedy zranitelne a casto boli prave vtedy napadane. Tiez sme ale mali Sturmjäger. Nie Rammjäger, to vzniklo z Wilde Sau. Ja som uplne odmietal tuto techniku, pretoze ked sa dokazete dostat tak blizko k bombarderom, potom mozete dva zostrelit a stale mate sancu vratit sa. Pri ramovani stratite lietadlo nadobro.

C: Mam este jednu otazku. Kedy presne ste vedeli, ze Nemecko prehra vojnu?

G: Velmi, velmi skoro. Mal som raz rozhovor s Jeschonnekom. Bolo to na jar 1942, to sme sa pripravovali na jarnu ofenzivu. Boli povolane uplne vsetky rezervy z Nemecka. Museli sme prerusit vycviky, lebo boli povolani vsetci instruktory. Stiahli sme kazdu stihacku, bomber, dokonca aj transportne lietadla.Vsetko bolo zaradene do operacnej cinnosti. Vtedy Jeschonnek povedal, ze sme si znicili moznost trenovat novych ludi a ked teraz nevyhrame v Rusku, tak vojna je prehrana.

C: To povedal Jeschonnek?

G: Ano, to povedal oficialne. Ale museli ste pocuvat rozkazy a tak obetovat treningovu organizaciu. Jeschonnek neskor niesol nasledky a spachal samovrazdu. Vojna vsak pokracovala dalej. K ofenzive sme sa nedostali, lebo nas Rusi predbehli svojou ofenzivou. Od tejto chvile som vedel, ze tuto vojnu nemozeme vyhrat. Ale bojovali sme dalej. Citili sme ze musime, pretoze bezpodmienecna kapitulacia neprichadzala do uvahy. Cely cas som dufal, ze Rusi sa oddelia od zapadnych spojencov. Bola to nasa iskricka v tme. Keby spojenci vtedy povedali:“ Suhlasime s urcitymi podmienkami kapitulacie“, vojna mohla skoncit ovela skor.

C: V pripade, ze by sa vojna vyvijala priaznivo pre Nemecko, aky vplyv mohla mat stihacka 262 na jej priebeh?

G: V pripade 262 sa urobilo bez debaty vela chyb. Jej dizajn a vyvoj bol o cely rok pozadu vdaka Hitlerovi, ktory chcel urychlit kratkodobe projekty a zrusit dlhodobe. S 262 to bola velka chyba. Hitler mal malo porozumenia pre vzdusne sily, vzdusnym bojom nerozumel uz vobec. Bol to vojak, pesiak. Keby slo vsetko perfektne, mohli sme ziskat 4-5 mesiacov na vyvoj. Mohli sme mat 2-3 mesiace na vyrobu. Koncom roka 1943 sme tak mohli mat 600 az 800 kusov 262 na zakladniach. To mohlo oddialit invaziu a bez pochyb aj zrusit vzdusnu nadvladu spojencov. Mohlo to vsak mat za nasledok aj to, ze spojenci by na zapade postupovali pomaly, ale Rusi na vychode by sa mohli rychlo dostat az k Rynu. Takze paradoxne toto zle Hitlerovo rozhodnutie malo aj svoju lepsie stranku.
Der grosse Schlag bola nahrada za 262-ku. Vtedy som konecne prehovoril Goringa aby neposielal kazdu dostupnu stihacku denne proti nepriatelovi, co bolo do invazie pravidlom. Do vzduchu sme stale posielali vsetko co sme mali, nemali sme ziadne rezervy, nebol cas na oddych, ziaden trening a vtedy som dostal povolenie na vytvorenie tejto rezervy, co bolo asi 2000 vrtulovych lietadiel. Tieto sily vsak neboli trenovane na bojisko, ake bolo vo Francuzsku. Na Hitlerov rozkaz vsak boli vrhnute do boja okamzite, ale ako viete, na letiska nedorazili. Bud svoje letiska nenasli alebo letiska urcenia uz ovladali spojenci. Kvoli velmi zlej organizacii sme prichadzali denne o stovky lietadiel.

B: Ako vyzeral v tej dobe trening? Kolko nalietanych hodin mal priemerne pilot?

G: Velmi malo, velmi malo. Mesacne sme mali skoro 3000 jednomiestnych stihaciek, ale nemali sme do nich palivo. Nemali sme cas. Co je vsak dolezite, nemali sme palivo na trening. Takze piloti sa do boja dostavali zhruba po 40 hodinach a ich trening teda prebiehal priamo v boji, co bolo v tej dobe velmi zlozite. Na tuto pracu sme potrebovali skusenych pilotov, nemohli sme chciet, aby toto robili neskuseni mladici.

C: Niektore z problemov, ktore vznikli pocas invazie vyplynuli zo slabej organizacie alebo z nedostatocneho plnenia uloh Luftflotte 3? Boli letiska vo Francuzsku pripravene na invaziu?

G: Letiska pripravene boli, to ano. Bolo ich dostatok, vela ich bolo pripravenych uplne, niektore nie celkom. Ale nevedelo sa o nich, neboli najdene. Niektore boli pod palbou a niektore uplne kontrolovali spojenci. Uplne. Dalsim faktorom bolo zle pocasie. Nemali sme prostriedky na lietanie v zlom pocasi. Opat, palivo a cas nam chybali.

C: Ked sa lietadla stiahli spat do Nemecka a doplnili na stavy, opat ste sa pokusili realizovat vas plan na Der grosse Schlag. Tentokrat vam vsak lietadla odobrali na operaciu Bodenplatte a dostali sa pod velenie Peltza. Vedeli ste ze sa to stane? Ako ste to zistili?

G: O tejto akcii som sa dozvedel az desat dni pred ofenzivou v Ardenach a bol absolutne proti. Neznasal som uz len pomyslenie na ofenzivu na zapade. Moj nazor bol, ze sme mali bojovat so vsetkym co sme mali na vychode, proti Rusom a zapad nechat otvoreny. Toto som vravel kazdemu a hladal som niekoho, co rozmysla ako ja. Bol som varovany, ze taketo reci ma mozu dostat do vazenia alebo na popravisko. V tej dobe ste totiz nesmeli odsudzovat Hitlerove rozkazy, to bola najhorsia vec, aku ste mohli spravit. Na take nieco ste nesmeli ani mysliet. Zistil som, ze Peltz pripravuje Bodenplatte a ja som na to nemal absolutne ziaden vplyv. Vedel som o plane a bol som zhrozeny z toho, co zamyslali. Ako sa ukazalo, dopadlo to este horsie ako som si myslel, slaba a rychla priprava, nase vlastne protilietadlove delostrelectvo zostrelovalo vlastne lietadla, lebo mali letove trasy nad odpalovacimi rampamy V-2. Strasne, strasne. To bol koniec Luftwaffe.