Nekrátený rozhovor s p. Jánom Režňákom, stíhacím pilotom II.sv.v.
HTmm c.14

Ján Režňák, pilot 13. letky, 32 potvrdenych vzdusnych zostrelov

HTmm: Ako ste sa dostali k letectvu?

JR: Od malicka ma lakala technika. Bol som po otcovi manualne zrucny a technicky nadany. Este ako maly chlapec som bol dvakrat na leteckych dnoch a pacilo sa mi to. Ked Ceskoslovenske letectvo vyhlasilo v roku 1939 akciu 1000 novych pilotov, prihlasil som sa. Navstevoval som civilnu letecku skolu vo Vajnoroch pri Bratislave. Potom som pokracoval na vojenskej pilotnej skole II. v Spisskej Novej Vsi. Pocas vycviku ma najviac lakala akrobacia a letecke suboje. Bol som tiez fascinovany technickou strankou veci. Zaujimalo ma vsetko okolo motorov. Medzi letmi, ked ostatni piloti oddychovali a hrali karty, ja som postaval v hangari a sledoval mechanikov pri udrzbe. Tiez som vykonal najviac zalietavacich letov v nasej jednotke.

HTmm: Ake boli vase zazitky pocas vycviku?

JR: Lietal som na mnohych typoch lietadiel – Praga E.39 a E.241, Letov-S 328, potom na Avia Ba.33, B.34, Bs.122, B.534 a Bk.534. Vsetko to boli dvojplosniky. Mal som dobreho ucitela v Piestanoch, Jana Hergotta, jedneho z najlepsich pilotov starsej generacie. Najviac cvicnych akrobatickych let som mal na E.241. Tak to bolo az do 14. marca, ked bolo rozbite Ceskoslovensko.

HTmm: Ako ste citili tieto udalosti?

JR: Pravdu povediac, moja reakcia bola pozitivna. Slovensko v tom case bolo na tom ekonomicky dobre, ale boli sme len vyrobcom polotovarov pre Cesko. Radsej by som ostal v rovnakej krajine, s inymi politikmi, ale musim skonstatovat velky ekonomicky rast po zriadeni Slovenskeho statu.

HTmm: Zapojili ste sa do bojov s Madarskom, ked 23. marca obsadilo Zakarpatsku Rus?

JR: Nie, v tom case som bol stale v skole. Mna sa to velmi nedotklo, ale starsi ludia stale videli v Madarsku nepriatela, kvoli tomu, ze si este pamatali utlak z cias Rakusko – Uhorskej monarchie. Ale vsimol som si jasne nedostatky nasej hlavnej stihacky Avie Bk.534, ktore odhalili suboje s madarskymi Fiatmi C.R. 32. Platnom potiahnute B.534 boli vyborne pre akrobaciu a trening, ale nie pre skutocny letecky boj. Mali sme aj Bk.534 vybavene kanonom v osi vrtule, ale vacsinou kanon nemali namontovany, kvoli uspore hmotnosti.

HTmm: Kedy ste ukoncili letecky vycvik?

JR: 20 novembra 1939. Potom som bol prideleny k 13. Stihacej letke, vybavenej Aviami B.534 a Bk.534.

HTmm: Bolo slovenske letectvo pripravene podporit nemecky boj proti Sovietskemu zvazu v juni 1941?

JR: Neverim, ze sme sa skutocne pripravovali podporit ten boj. Ja som napriklad nechcel ist na front jednoducho preto, ze som sa chcel ozenit. Ked ma posielali do Ruska, povedal som nasmu velitelovi, ze sa citim zle a tak som musel cestovat vlakom. 13. Letka bola prvy raz umiestnena v Majkope a potom s niekolkymi kratkymi zastavkami sme postupili do Krasnodaru, kde som zazil svoj prvy boj.

HT mm: Ake boli vase prve dojmy z Ruska?

JR: Ked sme prisli zo Slovenska do Ruska, mali sme sa ubytovat v Majkope. Pozreli sme si na mape, kam to vlastne ideme, mesto vyzeralo velke ako New York. Ked sme tam vsak prisli, boli sme velmi prekvapeni. V tomto „meste“ neboli cesty, ale len blatiste vyjazdene ulice, ziadne chodniky. Ked zaprsalo a nechceli sme chodit po clenky v blate, tak sme museli zvalit latkove ploty a po nich chodit ako po rostoch. Domy boli vo vacsine drevene, casto len obycajne chajdy, take v akych teraz ziju Cigani v osadach. Prva domacnost, kde som nocoval prvu noc, byvala v takom biednom dome. V noci som sa zobudil na to, ze mi po tvari liezla mys. Na toto som teda zvyknuty nebol a tak som si hladal inu domacnost. Na treti raz som nasiel domcek, ktory uz nemal hlinenu podlahu, a aj domaca pani bola velmi cistotna. Bola rada, ze ma ma na byte v prednej izbe. Kazdy ded mi vyzehlila postelne pradlo aby bolo pekne ustlane. Ked sme boli v Anape, tak babuska u ktorej som byval, mi zasa chytala do lavora dazdovu vodu, aby mi mohla osobne umyvat hlavu. Az mi to bolo neprijemne, tolka pozornost. Ked som sa branil tolkej starostlivosti, ze ved predsa jej syn je v sovietskej armade a bojujeme proti sebe, tak odvetila, ze jej ho nahradzam. Lida mala maleho Serjozu, a tomu som daval cokolady co sme fasovali za bojove lety. Chodil stale s tvarou zalepenou od nej. Ked som sa s inou Ruskou rozpraval a prisla rec na to, ze preco sa tesi z nasej pritomnosti, ze ved je predsa komsomolka, tak len odplula bokom, ze vraj „ja a komsomolka? Fuj!!!“.

HTmm: Nebolo tam nepriatelstvo?

JR: Vztahy medzi nami a ruskym obyvatelstvom boli celkovo velmi dobre. Ked ruska armada ustupovala, tak politruci radili „devuskam“ aby sa obliekli do handier a zaspinili ich, aby boli skarede, lebo Nemci ich vsetky znasilnia. Nech si vsetci vsetko skryju, lebo Nemci im to ukradnu. Na piaty den po tom co sme tam prisli, tak vsetky zeny uz vysli na ulicu v najlepsich satach a cele mesto bolo stastne, ze s Nemcami prisiel normalny zivot. Ked sme potom odchadzali, tak nas miestni vyprevadzali s kyticami a s placom.

HTmm: Aky bol vas prvy bojovy let?

JR: Pocas mojho prveho bojoveho letu som bol ostrelovany zo zeme, ale nezasiahli ma. Na druhy den, dvaja ini piloti a ja, sme sedeli v lietadlach, ked Nemci poziadali o stihanie ruskeho dvojplosnika letiaceho vo vyske 2000 metrov. Vyletela svetlica. Traja sme so svojim veducim odstartovali. Moje lietadlo bolo rychlejsie nez veduceho a kedze nam nefungovali radia, tak som ho posunkami poziadal, ci mozem nepriatela stihat sam. Ukazal mi ze hej. Tak som sa pustil do toho sam. Bol este daleko, ale mal som ho v zameriavaci a tak som strielal a videl som trasirky vchadzad do nepriatela. Vystrielal som polovicu municie, ale on stale letel dalej. Neskor som sa naucil, ze som zle odhadol drahu svojich projektilov a ze v skutocnosti preleteli pod lietadlom nepriatela. Zrazu som sa ocitol pod palbou zo zeme. Pozrel som dole a videl som, ze som nad madarskym letiskom.

HTmm: Madari boli v tom case uz spojencami nie?

LR: Ano, ja som totiz nestihal sovietsky dvojplosnik, ale madarsky Fiat C.R. 32. Tak som radsej rychlo zmizol. Potom prisiel za mnou nas velitel, s nahnevanym velitelom madarskej jednotky, ktory podal staznost na mna u Nemcov. Ale Nemci mu povedali, ze madarsky pilot vlietol do nepovoleneho priestoru bez toho, aby im oznamil letovy plan. Povedali, ze som konal spravne a na ich vlastnu ziadost, a ze ak madarsky pilot urobi tu istu chybu znova, tak ze ho naozaj zostrelia. Madar bol taky nastvany, ze skoro havaroval, ked odlietal spat z nasho letiska.

HTmm: Dosiahli ste nejaky zostrel na Avii B.534?

JR: Nie, lietal som ako ochrana nasich Letovov S.328 na prieskumne lety, ale nemal som prilezitost zostrelit nejake sovietske lietadlo kym som lietal na Avii. Bolo to sklamanie.

HTmm: Lietali ste aj na utoky proti pozemnym cielom?

JR: Ano, boli sme tiez posielani na nicenie vlakov, alebo aut, ale nemal som rad strielanie do ludi na zemi. Zvycajne som sa takymto uloham vyhybal. Ked uz som musel, tak som vystrelil par ran na ciel,  ktory uz aj tak bol zvycajne v plamenoch po inych utokoch. Raz sa mi moja nechut strielat na pozemne ciele vyplatila. 14. marca 1943 som sa vracal z takehoto utoku s mojim priatelom Izidorom Kovarikom, ked sme zbadali styri DB-3F. Ja i Kovarik sme  na ne zautocili, ale pretoze Kovarik spotreboval vacsinu municie proti pozemnemu cielu, musel sa otocit k navratu. Lenze jeden z DB-3F ho zostrelil a on musel nudzovo pristat. Kedze ja som mal usetrenu municiu, zostrelil som jeden DB-3F.

HTmm: Vykonavali ste aj nejake zvlastne ulohy?

JR: Tiez sme sprevadzali lode po Ciernom mori. Parkrat som zahliadol periskop a strielal na ponorky.

HTmm: Kedy ste vymenili B.534 za Bf 109?

JR: Na Slovensko sme sa vratili v novembri 1941. V januari 1942 sme prisli na velke letisko v Growe, v Dansku, aby sme sa preskolili a cvicili na Bf 109, do konca juna 1942. Pre prechodny vycvik sme mali pridelene Ar 96 s nemeckymi instruktormi vpredu a slovenskym pilotom vzadu. Potom sme mali prejst na solo lety na Bf 109. Jeden z mojich instruktorov, Wilhelm Burkhardt ziskal v bitke o Britaniu jeden zostrel.

HTmm: Ako prebiehal vycvik?

JR: Nalietal som vela akrobacie na Aviach a mal som to velmi rad. Chcel som si to vyskusat na Bf 109, ale bolo to zakazane. Pred nasim prvym cvicnym subojom mi Burkhardt povedal, ze bude na mna „utocit“ a ukaze mi ako treba zostrelovat nepriatela. Ale nepodarilo sa mu ani raz zostat mi za chvostom – Hergott ma naucil vsetko – a nakoniec som mu vzdy ostal na chvoste ja. Kamarat Slovak na jeho zadnom sedadle sa na tom dobre zabaval. Burkhardt bol taky nahnevany tym, ze som ho porazil, ze mi branil prejst na Bf 109 aj ked uz vsetci kolegovia na nom lietali. Nakoniec som aj ja dostal sancu, ale bol som svojim prvym letom taky naradosteny, ze som sa nezdrzal a zalietal som si akrobaciu nad letiskom. Ked som pristal, opytal sa ma nas velitel: „Co bolo vasou ulohou?“. Odpovedal som ze „zoznamovaci let“. Na to mi rozkazal napisat 500 krat „som Schweinflieger (neukaznene letecke prasa)“. Kamarati mi chceli pomoct pri pisani, ale ja som to napisal vsetko sam.

HTmm: Ako sa lietalo na Bf 109?

JR: Bolo to vyborne lietadlo, ovela lepsie nez predchadzajuce. Ja nie som vysoky, takze kokpit nebol pre mna tak tesny ako pre inych pilotov. Mohol som drzat knipel a ovladat ho dvoma prstami. Startovanie bolo narocnejsie nez pristavanie, pretoze mal kormidla menej ucinne pri nizkych rychlostiach. Lietadlo sa tvarilo, ze uz chce vzlietnut, ale bolo ho treba drzat na zemi az kym neziskalo dostatocnu rychlost. Piloti, ktori to nedodrzali, stratili rychlost a havarovali.

HTmm: Mali Nemci odlisnu taktiku boja nez Slovaci?

JR: Kym sme prisli do Danska, najviac sme pouzivali individualnu aj skupinovu taktiku podobnu ako v prvej svetovej vojne. V Dansku sme sa naucili pouzivat taktiku „dvoch a styroch“ umoznujucu pruznu spolupracu dvoch parov stihacov, pouzivanu Nemcami. Na fronte sme mali jedneho pilota cat. Jozefa Jancovica, ktory bol cely nedockavy za stihanim Rusov. Ale stale lietal po starom. Bol som jeho veduci a povedal som mu, ze ak nebude pouzivat novu taktiku, dostane sa do problemov. Ale on ma nepocuval. Dosiahol 7 zostrelov, ale potom bol zostreleny a zomrel.

HTmm: Pacilo sa vam v Dansku?

JR: Bola to nadherna krajina, jedna velka zahrada. Co nas Slovakov prekvapilo, bolo to, ze sa tam nekradlo (smiech). Raz sme isli peso z letiska a po ceste sme stretli mliekara, co viezol mlieko na voze. Poziadali sme ho o trochu mlieka a tak nam dal z voza dole jednu bednicku s flaskami. Nemal cas cakat kym to vypijeme a tak nam len povedal, ze ju potom aj s tym co ostane mame nechat pri ceste v tieni a ze peniaze za vypite mlieko mu mame nechat na okraji cesty, zatazene kamenom, ze si ich vezme, ked sa bude pred vecerom vracat domov. Na nedalekej plazi po kupani si ludia nechavali cez noc plavky pri kolikoch s menom. Vecer som raz prisiel na ubikacie k mechanikom a bolo tam veselo. Dvaja kamarati sa obliekli do damskych plaviek a zabavali ostatnych. Opytal som sa ich s kade ich maju. Velmi ma nahnevalo, ked povedali, ze ich ukradli na plazi. Vyhresil som ich a donutil vratit plavky na miesto.

HTmm: Kedy ste sa vratili na front?

JR: 13. Letka prisla pod velenim stot. Ondreja Dumbalu do Majkopu 27. oktobra 1942.

HTmm: Medzi oktobrom 1942 a julom 1943 bola 13. Letka, I. garnitura zaradena do nemeckej JG/52 ako 13 (Slovakei) Staffel. Ako sa vam to pacilo?

JR: Boli sme v spojeni s Nemcami po cely cas, ale ich vlastne jednotky boli rozptylene na roznych letiskach pozdlz frontu. Len si zavolali nasho velitela stot. Dumbalu, a povedali mu co sa planuje. Skore otvorili 28. novembra por. Vladimir Krisko a cat. Jancovic, ked sa pustili do boja s 9 polikarpovmi I-153 a 3 z nich zostrelili. 5. januara 1943 sme sa presunuli z Majkopu do Krasnodaru a este toho dna sme dostali styri Bf 109 F ako nahradu za nase zastarane Bf 109 E. Neskor sme sa presunuli do Slavjanskej a do Kercu a potom 18. marca znova do Anape, kde sme boli vybaveni Bf 109 G- a G-4.

HTmm: Uprednostnovali ste niektoru konkretnu verziu Bf 109?

JR: Zaviselo to od okolnosti, kazda verzia bola ina. Napriklad Fritz bol samozrejme ovela lepsi nez Emil, ale zo vsetkych najradsej som mal Bf 109 G-6, na ktorych som lietal v 1944-tom.

HTmm: Mohli by ste popisat svoje prve vitazstvo?

JR: Bolo to 17. januara 1943 a vtedy som aj ja bol zostreleny prvy raz. Okolo siestej rano por. Krisko a ja, sme sprevadzali FW 189 na prieskumnej akcii. Zbadali sme prilietat styroch Indianov (nemecke kodove oznacenie nepriatela), ruske I-153. Jeden hladal poziciu pre utok na FW 189. Ja som zasa siel po ostatnych a zostrelil som jedneho. Bolo to naozaj lahke vitazstvo. Ked ostatni traja nepriatelski stihaci uvideli co sa stalo ich kamaratovi, otocili sa na utek. Nasledoval som ich, ale potom som zbadal dalsich 6 prilietajucich I-16 a I-153. Moja taktika bola vybrat si jedneho z nich a sustredit sa nanho. Ale oni sa vrhli k zemi, pod ochranu ich flaku (PL delostrelectva) a ja som ich nechal tak. Ukazalo sa, ze mali doprevadzat 4 bombardery, tak som sa rozhodol na ne zautocit. Ked ma uvideli, pritisli sa k sebe. Siel som tak blizko za nimi, ze som citil turbulencie v blizkom lete. Strielali po mne tak som sa drzal bokom. Stratil som Krisku, ale po boji som s nim nadviazal radiovy kontakt a povedal mi, ze vsetko je v poriadku. 17. januar bol ciernym dnom pre 13. letku. Medzi mojim rannym a poobednajsim letom boli por. Jan Gerthofer a cat. Jozef Vincur stihat I-153 v malej vyske, ked bol Vincur zabity flakom. Nikdy sme nezistili, ci to bol rusky, alebo nemecky flak.

HTmm: A co sa stalo pocas vasho poobednajsieho letu?

JR: Styria sme odstartovali z Krasnodaru. Cat. Frantisek Cyprich a ja, sme leteli na Bf 109 E, kym Gerthofer a cat. Frantisek Brezina mali nove Bf 109 F. Kratko po starte Cyprich oznamil problemy s motorom a vratil sa. Gerthofer a Brezina boli daleko a vysoko predo mnou, takze som bol sam, ked som uvidel styri bodky od Cierneho mora – Indianov. Jeden zo styroch LaGG-3 siel po mne, ale pilot vyzeral byt neskuseny, pretoze bol velmi daleko ked zacal na mna strielat. Strielal som tiez, ale zbrane sa mi zasekli. Bol som tak zaneprazdneny pokusmi odblokovat ich, ze som skoro do Rusa narazil. Ten sa potom pobral domov. Na to som zistil, ze jedna jeho podvozkova noha nie je zatiahnuta. Ked som otocil hlavu, vidim ako sa dvaja Rusi za mna zavesili, ale neboli v dobrej pozicii a stale si navzajom zavadzali pri strelbe. Ked som sa znova otocil, moje lietadlo spadlo do vyvrtky. Mal som tri velke diery v kridle, ktore to sposobili. Kontrolu nad lietadlom sa mi podarilo ziskat az nad zemou, prilis nizko na vyskocenie, ked som este zbadal dalsie diery v kridle. Letel som nizko, ponad domy. Cakal som, ze skoncim na zemi kazdu sekundu, ale podarilo sa mi to dotiahnut az spat na letisko. Ked som pristal, nasiel som tri diery od kanona a 64 dier po gulometoch. Aj vrtula bola prestrelena. To bol moj posledny let v Emilovi. O hodinu neskor sme znova vsetci styria leteli vo Fritzoch.

HTmm: Kolkokrat ste boli zostreleny?

JR: Zostrelili ma trikrat. 25. marca 1943 som prenasledoval Petljakov Pe-2, ked jeho zadny strelec poskodil moj Bf 109 G-2 presnym zasahom a ja som musel nudzovo pristat 15 km juhovychodne od Tamanu. Nasli ma rumunski vojaci a Kovarik ma potom vyzdvihol na nasej dvojmiestnej E.241. To bolo druhy raz a treti raz sme leteli v malej vyske, ked ma zasiahla palba zo zeme do motora. Zastavil sa mi cestou spat na nase letisko v Slavjanskej, ale podarilo sa mi pristat na okraji letiska.

HTmm: Ake su pocity pri nudzovom pristati?

JR: Ked ma zostrelili na Bf 109 G-4, mal som verziu s kanonmi pod kridlom. To bolo neprijemne pri pristati na brucho. Pokusal som sa vyskocit, ale kryt kabiny sa ako na potvoru zasekol a nedal sa odhodit. Tak som musel sadat na pole. Ked som dosadol, odletel mi kryt kabiny a lavy kanon sa mi odtrhol. Prudko ma stocilo, narazil som celom do zameriavaca, udrel si aj prave plece a stratil vedomie. Kridla sa odlomili od trupu a ked som sa prebral, videl som vojakov v zelenych uniformach. Povedal som si, ze uz ma maju Rusi, ale nastastie to boli Rumuni.

HTmm: Ako sa vam pozdavali sovietske stihacky?

JR: LaGG-3 bol vtedy asi najlepsia ruska stihacka na fronte. Bola velmi obratna, ale sovietski piloti nemali dobru taktiku. Neskor, v roku 1943, sa ich lietadla ale aj piloti zlepsili.

HTmm: Aky bol vas celkovy dojem z protivnika?

JR: Bolo ich velmi vela, ale ich piloti zrejme nemali velmi dobry vycvik. Boli tu vsak aj vynimky. 2. juna 1943 som sa stretol s P-39 Airacobrou, a myslim si, ze Airacobry boli pilotovane len najlepsimi sovietskymi letcami. Jeden utocil na Cypricha ked som sa nanho zavesil aby som ho zostrelil. Ale vtom sa mi zasekli zbrane. Sovietsky pilot prudko ubral plyn a prekvapil ma nahlym spomalenim. Cakal, ze ho podletim a ze ma zozadu zostreli. Tiez som sa snazil spomalit, pouzil som klapky i nabeh vrtule. On skoncil hore nado mnou. Ale ked Rus cakal, ze poletim priamo pred nim, ja som stocil doprava. Ked sa ma pokusil nasledovat, stocil som nahle dolava a unikol mu. Podarilo sa mi zmiznut, ale musim povedat, ze to bol velmi dobry stihaci pilot. Cyprich bol asi 100 metrov za nami a pokusil sa zostrelit Rusa.

HTmm: Kto boli vasi najlepsi kamarati v 13. Letke?

JR: Vsetci sme boli kamarati. Izidor Kovarik, moj najvacsi super, ktory ziskal celkom 28 zostrelov, bol asi mojim najlepsim kamaratom. S Jozefom Stauderom som sa nekamaratil az tak ako s ostatnymi, mozno trochu ziarlil, neviem.

HTmm: Poznali ste sa osobne s niektorym z Expertov z JG/52, ako Walter Krupinski, Dietrich Hrabak, Gunter Rall, Gerhard Barkhorn alebo Erich Hartmann? Naucili ste sa nieco od nich?

JR: Dumbala bol jediny, kto sa s nimi najviac stykal, a on nikdy nerozsiroval ich skusenosti medzi nami. Jediny Nemec, ktoreho som naozaj poznal aj osobne, bol Dieter Hrabak.

HTmm: Aky bol vas dojem z neho?

JR: Jednoducho najlepsi. Ani najlepsi slovensky velitel sa nemohol zrovnavat s plk. Hrabakom. Nas velitel sa bal bojovat, kym Hrabak dychtil po boji. Bol tiez velmi charakterny muz. Napriklad 29. aprila sme so Stauderom a styrmi nemeckymi stihacmi sprevadzali 30 – 40 lietadiel Ju-87 Stuka. Messerschmitt mal palivo na hodinu letu a samotny bombardovaci utok trval len 15 minut. Po odbombardovani Stauder oznamil, ze ma problemy s motorom a ze sa vracia spat. Ja som povedal: „v poriadku, mozes sa vratit, ja este chvilu ostanem“. Coskoro na to som zbadal styroch Indianov prilietat z vychodu. Boli sme v 2000 metroch a tak sme zacali v kruhoch stupat vyssie a vyssie, hladajuc lepsiu poziciu pre utok, az kym sme neboli v 4000 metroch. Bol som netrpezlivy a tak som povedal „horrido“ (do toho). A zautocil som od slnka na jedneho nepriatela. Ked uz som bol pripraveny vystrelit, uvedomil som si, ze to je Bf 109. Tak som ho predletel a ukazal sa mu. Ked Nemci uvideli moj marking, ozvalo sa mi v sluchadlach „Verfluchte scheisse Arbeit“ (prekliata zasrana praca). Myslel som, ze budem mat velke problemy po navrate. Pol hodiny na to ako som pristal, zazvonil telefon a zo stabu sa pytali, kto bol vo vzduchu. Potom prislo auto a osobne Hrabak mi povedal: „blahozelam, bola to dobra praca“. Napriek mojej chybe, ma pochvalil, ze som sa nebal ist do boja sam proti styrom Indianom. O patdesiat rokov neskor som videl Hrabakovu fotku v jednej knihe o esach Luftwaffe. Napisal som mu list a prisla mi odpoved s jeho fotkou. Vzadu je napisane „pre Jana Reznaka z mojej starej 13. Staffel – Horrido!“. To bolo 13. marca 1995. O rok neskor zomrel.

HTmm: Stretli ste sa este s niekym inym z JG/52?

JR: V roku 1999 som bol za vnukom v USA. Navstivil som aj Narodne letecke muzeum vo Washingtone a zhodou okolnosti tam bolo aj stretnutie s inymi veteranmi. Jednym z nich bol Gunter Rall. Ked sa dozvedel kto som, bol velmi rad a pustili sme sa do spominania. Ked som mu rozpraval o tom, ako som skoro zostrelil Bf 109, ukazalo sa, ze tam bol i on! Takto sme sa vlastne stretli znova po skoro 60-tich rokoch.

HTmm: Sedem zo svojich 32 zostrelov ste dosiahli na Bf 109 G-4 „zlta 9“ (W. Nr. 19347). Bolo to vase osobne lietadlo?

JR: Nie, nemali sme pridelene vlastne lietadla. Pri poplachu kazdy skocil do prveho lietadla, ktore nasiel a v tom aj letel. Je to len zhoda nahod, ze som na tomto lietadle dosiahol tak vela zostrelov. Napriklad, v Anape som bol foteny v „zltej 1“ pred letom 15. aprila 1943, ked som na tomto lietadle dosiahol 15. vitazstvo a Kovarik vtedy dosiahol svoje 17.

HTmm: Pocas posobenia 13. Letky na vychodnom fronte doslo k niekolkym dezerciam. 9. 9. 1943 cat. Ludovit Dobrovodsky a Antonin Matusek, preleteli na sovietsku stranu prave na Bf 109 G-4 „zlta 9“, a potom 11. 9. 1943 uletel cat. Alexander Geric uletel na Bf 109 G-4 „zlta 2“ s mechanikom Vincentom Tkacikom. Pamatate sa preco to urobili?

JR: Neviem o tom vela povedat. Snad, ze sa vtedy situacia zhorsovala. Mali nedostatok jedla. Mozno to boli ich dovody.

HTmm: Boli aj opacne pripady, ked preleteli Rusi k vam?

JR: Na jeden taky pripad sa dobre pamatam. Sedeli sme pri lietadlach, ked nad letiskom zakrutili dve ruske stihacky. Jeden Rus nasadil na pristatie, ale bol dlhy a tak musel opakovat. Medzitym vypukol poplach. Rus dosadol a roloval k nam. Druhy nemal to stastie, pretoze ho zatial Nemci zostrelili a spadol do mora. Rus co pristal, vyskocil z lietadla, zdvihol ruky a povedal „ja chocu bojevat s vami“. Nemci si ho odviedli a neviem co s nim bolo dalej. Ja som vtedy vyuzil prilezitost a posedel som si v Jak – 1. Ked ten Rus vystupil z kabiny, mal na rukach kozene rukavice az po lakte. Nechapal som preco, lebo bolo leto a velmi teplo. Ked som vsak vyliezal z kabiny Jaku, pochopil som. Ruky som mal krvave od skrabancov. Kabina bola plna ostrych hran, dovnutra trcali klince a droty! Povedal som si, zlaty Messerschmitt. Napriklad plexisklo celneho stitku mal ten Jak upevnene len pasikmi plechu prerazenymi obycajnymi stolarskymi klincami. Klince boli pouzite aj inde. Prekvapilo ma radio. Rusky pilot ho mal napravo dole pri nohach, bola to len taka krystalka, na ktorej sa museli preladovat frekvencie. Kedy ma preboha stihac cas v boji preladovat radio. Ja som mal v Bf 109 na knipli gombik, ktorym som ovladal radio a do 300 metrov sme sa poculi, akoby sme sedeli vedla seba.

HTmm: 27. 10. 1943 dosiahla 13. Letka svoj posledny 217. zostrel na vychodnom fronte. Potom bola poslana spat na Slovensko. Nemcom ste vratili pozicane Bf 109. Co bolo pricinou navratu?

JR: Nahradila nas nova nemecka jednotka. Nemci uplatnovali princip rotovania jednotiek. Boli sme na fronte 10 mesiacov.

HTmm: Mali ste aj pocit, ze spojenci Osy prehravaju vojnu?

JR: V case, ked sme sa vratili do Piestan, sme si to mysleli vsetci. Nemci ma poziadali o vstup do jednotky Luftwaffe, ale odmietol som.

HTmm: Na jar 1944 dostala 13. Letka 14 (resp. 15) strojov Bf 109 G-6 a bola zaclenena do zostavy Jagddivision 8 umiestnenej vo Viedni, aby pomahala branit Risu. Aky bol vas dojem z 15. USAF?

JR: V 1944-tom mali americki stihaci piloti vynikajuce lietadla a bolo ich strasne vela. Mali tiez velmi dobru taktiku – skupiny 30 – 32 lietadiel sprevadzali ich zvazy B-17 a B-24.

HTmm: Zostrelili ste nejakeho Americana?

JR: Letel som sedem krat, ale nemal som prilezitost pustit sa do boja s Americanmi. V tom case nas minister obrany, gen. Ferdinand Catlos a velitel stabu armady plk. Jan Golian pripravovali tajny plan povstania proti Nemcom. Preto malo nase velitelstvo tajnu instrukciu aby sme neutocili na Americanov ak na nas nebudu strielat oni. Raz som letel subezne s americkym bombarderom a bol som tak blizko, ze som videl zlaty zub v usmeve bocneho strelca, ktory na mna maval. Len sme si zamavali.

HTmm: Ake boli vtedy vase vztahy s Nemcami?

JR: Napate. Napriklad 13. 4. 1944 ctk.Rudolf Bozik a Frantisek Hanovec boli na lete s Bf 109 E, ked ich napadol Bf 110G-2 od 4. Staffel, Zerstorergeschwader 1, ktory si ich pomylil s Americanmi. Bozik sa otocil a poslal Nemca dole. Havaroval do Dunaja. Nase velitelstvo oficialne uznalo Bozikovi zostrel B-24. Nemci nevedeli o pripravach na povstanie, ale plk. Dietrich Mense a Ignacius Weh z nemeckej leteckej misie (Deutsche Luftwaffenmission in der Slowakei) boli velmi kriticki, hovorili o zbabelosti nasich pilotov a pozadovali utocenie na Americanov. Nasa tajna dohoda s Americanmi bola porusena 16. 6. 1944, ked 376. Bombardovacia skupina napadla rafineriu Apolo a pristav v Bratislave, aj ked viac nez hodinu predtym zakruzili nad Bratislavou, aby dali ludom cas ukryt sa.

HTmm: Kde ste boli ked 26. 6. 1944 napadla Pohotovostna letka bombardery 15. USAF?

JR: Sprvu to bol bezny den. Nebol som medzi osmimi pilotmi, ktori drzali pohotovost. Ked vyhlasili poplach, Zelenak sa niekde zdrzal a tak som skocil do Bf 109 G-6 W. Nr. 161717 (biela 6). Uz som bol prikurtovany a daval som si haubnu, ked prisiel Zelenak, ze chce letiet. Chvilu sme sa hadali, ale potom som ho pustil. Upozornil som ho, aby bol opatrny. Tento Bf 109 mal najhorsi motor zo vsetkych, ale on bol skuseny pilot s 11 zostrelmi. Ja som si aspon sadol do ineho Bf 109, ktory mal neschopny motor a vsetko som pocuval v radiu. Nas velitel, kpt. Haluzicky dal presne instrukcie o neutoceni na Americanov este predtym, nez por. Juraj Puskar odviedol lietadla do akcie. Startovali o 8:40. Ked prekrocili madarsku hranicu vo vyske asi 8000 metrov, zbadali formaciu americkych bombarderov asi 50 km daleko, ako zhodili bomby na Gyur. Potom namierili nad Nove Zamky a otocili sa na zapad. Puskar si myslel, ze Americania chcu znova zautocit na Bratislavu (neskor sa ukazalo, ze ich cielom bola Vieden). Niektori tvrdia, ze Puskar dal prikaz na utok. V kazdom pripade sa boj zacal a bolo po primeri.

HTmm: Ak porovnavame americke a slovenske hlasenia, popisujuce tento suboj, aky bol jeho vysledok z vasho pohladu?

JR: Kazdopadne tragicky. Puskar viedol utok na prvy bombarder vo formacii a poskodil B-24. Na to P-38 a P-51 zautocili na nasich. Ctk. Karol Geletko poskodil B-24 a potom unikol letke P-38. Ctk. Gustav Lang nemal tolko stastia. Ked zostrelil B-24, bol zraneny palbou z P-51. Mustangy zostrelili aj dalsie tri Bf 109. Puskar bol zabity, Stauder a ctk. Stefan Ocvirk nudzovo pristali. Ctk. Stefan Jambor padal k zemi, ale stihol vyskocit. Zial jeho padak praskol a on zahynul. Bozik poskodil B-17, bol zasiahnuty palbou z toho lietadla a nudzovo pristal. Zelenak letel na konci formacie, pretoze mal problemy s motorom (nepravidelne otacky a vysoku teplotu). Videl padat B-24 s pravym kridlom v plamenoch, a posadku ako vyskakuje. Potom uvidel 11 Lightningov ako sa mu zavesilo na chvost. Tak im strmhlav unikol a tesne nad zemou sa vracal na letisko do Piestan, stale s troma P-38 za chvostom. Prave ked preletel letisko, bol zraneny na nohe a hlave gulkami z P-38. Stihol este nudzovo pristat pri Hornej Strede kym stratil vedomie. Len Geletko sa vratil s neposkodenym lietadlom. Ukazali sme Nemcom, ze nie sme zbabeli, ale zaroven prestala 13. Letka existovat.

HTmm: Co ste robili ked vypuklo povstanie?

JR: Bol som v meste, ked prisiel za mnou vojak a povedal mi, ze ideme bojovat proti partizanom. Povedal som, ze ja som pilot, ze nevezmem pusku do ruky aby som siel bojovat do lesov proti partizanom. Cast mladsich pilotov a personalu potom nastupila do aut a odisla. Ini piloti, vratane mna ostali na letisku. Na druhy den rano som sa dozvedel, ze to bola len zamienka, ze sa vlastne pridali k povstalcom. V ten den ma kpt. Haluzicky telefonom volal, aby som preletel Bf 109 na Tri Duby, kde boli ostatni piloti podporujuci povstanie. Ale ziadne z lietadiel zanechanych v Piestanoch nemohlo letiet, boli bez benzinu. Potom prisli Nemci a vykopli nas z letiska. Prikazali nam ostat v Piestanoch. Nesmeli sme mesto opustit a kazde rano sme sa museli Nemcom hlasit.

HTmm: Co ste robili do konca vojny?

JR: Az do prichodu Sovietov som ostal v Piestanoch.

HTmm: Co sa s vami dialo, ked skoncila vojna?

JR: Ked prisli Rusi do Piestan, velitel milicie ma dal pod bodakmi priviest na sovietske velitelstvo a hovoril ze som zostrelil 35 Rusov atd. Ale rusky velitel, ktory bol zrejme profesional a studovany, povedal: „nic sa mu nestane, on len bojoval za svoju krajinu, nikoho tu strielat nebudeme. Ak nieco urobil, pojde pred sud a ak sud rozhodne, ze robil zle, potom ho potrestame“. Bol som postaveny pred nas vojensky tribunal, a niektori moji velitelia, ktori boli v Rusku potvrdili, ze som len vykonaval ich rozkazy. Tak som bol oslobodeny. Potom som bol znova prijaty do ceskoslovenskeho letectva. Dostal som opravnenie vyucovat na leteckej skole v Prostejove. Sluzil som do roku 1948, ked komunisti prevzali moc v krajine. Najprv mi vzali pilotny diplom, potom mi ho vratili a v roku 1951 znova vzali. Potom som uz neskusal dostat ho znova spat.

HTmm: Ako ste sa zivili?

JR: Moje technicke vedomosti sa mi velmi zisli. Dokoncil som si strednu skolu a skusal som sa dostat na vysoku, ale nebolo mi to dovolene. Pracoval som ako konstrukter a mal som vela zlepsovacich navrhov a tiez napady zlepsujuce vojenske zariadenia. Vyradeny z armady som bol v 1958. Potom som pracoval ako konstrukter v kovovyrobe v Piestanoch. Podal som viacero zlepsovacich navrhov, jednoducho ma bavila technika. StB mi vsak stale robila problemy, a ja som nikdy nedostal odmenu za dobru pracu. Nevedel som co vlastne chcu.

HTmm: Zlepsilo sa nieco po pade komunistov?

JR: Bol som stastny, ze to skoncilo. Po roku 1992 sa zacalo o mne a inych pilotoch znova pisat a niektori vo mne vidia priam narodneho hrdinu. Vela starych komunistov je vsak stale v armade a pri moci a nasa armada je stale pod ich politickym vplyvom. Mnohi mladi piloti by ma radi videli v hodnosti plukovnika letectva v. v. ako boli a su moji kamarati, ale stale mam neprajnikov v armade a tak je moja hodnost iba porucik. Nedavno som bol pozvany na ministerstvo obrany a stretol som sa s ministrom. Tazko vsak povedat, co bude dalej.

HTmm: Udrzujete styky so svojimi byvalymi kolegami?

JR: Nie velmi, lebo uz ich vela nie je nazive. Bol som v kontakte s Hrabakom, stretol som sa osobne a velmi prijemne s generalom Gunterom Rallom a mal som velmi potesujuce stretnutie i s brig. generalom v. v. Frantiskom Perinom, ktory ziskal 12 zostrelov vo Francuzsku a Britani. Obcas sa telefonicky porozpravam s priatelom v Kanade.

HT model: Nejake slovo na zaver?

LR: Nemam rad politiku.

HTmm: Dakujem vam za rozhovor.