Interview s Erichom Hartmannom.

Poskytol ho pred svojou smrtou v roku 1993. Rozhovor viedol PhD Colin D. Heaton pre casopis World War II.

Nazvy miest, obci a inych zemepisnych onych som prekladal podla wiki alebo neprekladal vobec ked som nic nenasiel, takze ked najdete nieco co ma byt inac v nasej reci, dajte avizo. Za pripadne chyby v preklade moje sorry a dajte vediet co je zle. Urobte si kavu alebo otvorte pivo, vynikajuce citanie..

Erich, kedy a kde ste sa narodili?

E. Narodil som sa 19. aprila 1922 vo Weissachu. Je to blizko Wuerttembergu.

Poviete mi nieco o vasej rodine?

E. Moj otec bol vazeny doktor, bol vojenskym lekarom aj v 1.SVV. Moja matka bola pilotom s licenciou, z mojho brata sa neskor tiez stal doktor.

Ako dieta ste prezili nejaky cas v Cine, ake to bolo?

E. Bratranec mojho otca tam pracoval ako diplomat a presvedcil ho, aby sme sa tam prestahovali. Zit v Nemecku v tej dobe bolo ekonomicky neunosne. Zili sme v provincii Changsha. Ja som bol maly chlapec, brat Alfred bol este mladsi, takze si z tohto obdobia pamatam velmi malo. Najprv tam odisiel otec a my sme ho nasledovali. Potom vsak v Cine nastali pre cudzincov tazke chvile a otec nas poslal domov. Usadili sme sa v Stuttgarte a casom za nami dorazil aj otec. Tam som zil az do vypuknutia vojny.

14-rocny Hartmann

Preco ste sa chceli stat pilotom?

E. Asi vela chlapcov  v tej dobe malo ten isty dovod. Bola to slava stihacich es z Prvej vojny a u mna aj fakt, ze moja matka bola tiez pilotom. Brala nas so sebou tam hore, ucila nas veci okolo lietania a to bol asi najvacsi dovod. Vedel som ze chcem byt pilotom, moju prvu licenciu na klzak som ziskal ako 14-rocny. Lietal som tak casto, ako sa len dalo a v patnastich som sa stal instruktorom v Hitlerjugend.
Z brata Alfreda sa neskor stal strelec v Stuke a bol zajaty v Tunisku. To mu asi aj zachranilo zivot.
Moj otec nebol velmi poteseny tym, ze mam byt pilot. Chcel z nas mat lekarov a urcitu dobu som aj ja mal taky sen.

Hartmann uplne vpravo sediaci

Kedy ste vstupili do Luftwaffe?

E. V oktobri 1940 som zacal vojensky pilotny kurz vo Vychodnom Prusku. Trval az do januara 1942 a potom som odisiel do Zerbst-Anhaltu. V marci som skolu ukoncil ako porucik. Neskor ma poslali do inej skoly ucit sa vzdusnu strelbu a tu som sa dostal do problemov. Predvadzal som sa nad letiskom a dostal som domace vazenie. Zhodou nahod potom letel moj spolubyvajuci lietadlom , s ktorym som bezne lietal ja. Pocas letu mal technicke problemy, havaroval a zabil sa. Potom, este pred zimou, som prisiel do Ruska a po malej nehode som sa hlasil u JG52.

Mate na mysli havariu so Stukou?

E. Tak havariou by som to priamo nenazval, pretoze som vlastne ani neodstartoval. Mali sme s nimi letiet do Mariopolu. Stuku som nastartoval, ale potom som zistil, ze nemala brzdy a reagovala na riadenie uplne inac ako Bf109. Vrazil som priamo do riadiacej budky a dalsi pilot skoncil na vrtuli. Po tejto prihode sa rozhodlo, ze nas poslu v Ju52, bolo to bezpecnejsie pre nas, aj pre lietadla.

Vtedy ste stretli Dietra Hrabaka po prvy krat?

E. Ano a ako viete, zostali sme dobrymi priatelmi po cele tie roky. On ako prvy mi poradil, aby som s vami urobil rozhovor. On, ako aj dalsi vam veria. Dieter bol chapavy, pritom prisny velitel. Ucil nas nie len lietat a bojovat, ale hlavne ako spolupracovat a prezit. To bol jeho najvacsi dar. Ked urobil chybu, nemal problem o nej diskutovat a takto aj dufal, ze z jeho chyb sa poucime aj my. Zaradil ma do 7/III/JG52, kde velil Major Hubertus von Bonin, stary mazak zo Spanielska a z Bitky o Britaniu. Tiez nas vela naucil. Na moj prvy let som potom letel 14. oktobra 1942.

Vas prvy let skoncil neslavne. Co sa stalo?

E. Teda takto, Rossmann a ja sme leteli spolu. Rossmann zahlasil, ze vidi nepriatelske lietadlo. Leteli sme vo vyske 3500 metrov a nepriatel bol hlboko pod nami. Ja som ich nevidel a preto som nasledoval Rossmanna dolu, az kym sme boli za nimi. Vedel som, ze mozem dosiahnut svoj prvy zostrel, pridal som preto plny plyn a nechal Rossmanna strielat.  Moja davka minula, skoro som sa s Rusom zrazil a musel som prudko pritiahnut. Zrazu boli okolo mna vsade Sovieti a ja som musel letiet do mrakov sa ukryt. Rossmann na mna cely cas rozpraval a tiez mi svietila kontrolka nedostatku paliva. Potom sa motor zastavil a ja som nudzovo pristal, pricom som znicil lietadlo. Vedel som ze mam problemy. Porusil som vsetky pravidla, ktorymi sa riadili piloti a ocakaval som vyrazenie z letky.

Aky bol vas trest?

E. Von Bonin mi zakazal lietat tri dni a pocas trestu som musel pracovat s pozemnym personalom. Mal som kopec casu premyslat o tom, co som spravil.
Ked som sa neskor stal lidrom, ucil som mladych pilotov presne to, co ma naucil Rossmann a neskor Krupinski.

Kedy ste dosiahli svoj prvy zostrel?

E. 5. novembra 1942. Na tento den nikdy nezabudnem. Bol to Sturmovik Il2, lietadlo, ktore bolo tazko zostrelit vdaka pancierovaniu. Musel sa trafit zospodu presne do olejoveho chladica, inac ste ho nezostrelili. Vtedy som aj druhy krat nudzovo pristal, lebo som vletel do padajucich trosiek lietadla. Naucil som sa dve veci v ten den.Musim sa dostat blizko za lietadlo a hned po zasahoch sa musim odputat. Druhy zostrel som dosiahol vo february nasledujuceho roku. Prave vtedy prisiel do Tamanu Krupinski a bol moj novy velitel.

Krupinski, Barkhorn, Wiese a Hartmann v Berchtesgadene.

Walter mi hovoril o dni, ked tam dorazil a o prihode s parom stihaciek. Pamatate si z toho nieco?

E. Prisiel, predstavil sa, vypytal si lietadlo, odstartoval a bol zostreleny. Spat ho doviezli autom. Tak si zobral dalsie lietadlo, vratil sa s dvojitym zostrelom a vypytal si veceru. Cele to bolo ako karetna hra.

Ako ste stretli Guntera Ralla?

E. Som si isty, ze vam o tom Gunter rozpraval. Prisiel ako vymena za von Bonina na miesto Gruppenkommandera a tak sme boli predstaveni. V auguste 1943 ma menoval za velitela 9. eskadry.

Lietali ste s Krupinskim ako jeho dvojka. Ake to bolo a ako by ste to porovnali s lietanim s Rossmannom?

E. Na zaciatku to nebolo jednoduche, ale casom sme zacali vyborne spolupracovat. Obidvaja sme mali svoje prednosti aj slabosti a naucili sme sa ich prekonavat. Daval som pozor aby sa stale vratil domov, pretoze ho stale cakali jeho priatelky. S Krupim som ziskal Zelezny Kriz 2. triedy. Jednu z veci, ktoru som sa od neho naucil bolo, ze zostrel vam nestoji za stratu vasej dvojky. Ja som stratil za cely cas svoju dvojku iba raz. Bol to byvaly bombardovaci letec Gunter Capito. Bol zostreleny prave kvoli nedostatku skusenosti ako stihaci pilot, ale prezil.

Kolko zostrelov ste mali pred tym, ako ste ziskali Rytiersky Kriz?

E. Do 29. oktobra 1943 som mal 148 zostrelov. Myslim si, ze som vyznamenanie dostal neskoro. Bolo vsak vela pilotov so skore 50 plus a nedostali Kriz, co bolo podla mna nefer. Piloti ako Rall, Barkhorn, Kittel, Baer a Rudorffer si zasluzili vyssie vyznamenania ale nedostali ich, co si myslim bolo tiez nefer.

Povedzte mi o vasom prvom stretnuti s Krupinskim. On mi svoju verziu povedal, ale rad by som ju pocul aj od vas.

E. Nad letisko priletela stihacka, tvrdo pristala a pretocila sa. Lietadlo vybuchlo a my sme vtedy vedeli, ze pilot je mrtvy. Jeden z muzov povedal, ze ‚To je Krupinski‘ a vtedy z trosiek vysiel muz. Mal iba poskodenu uniformu, inac bol bez zranenia. Usmieval sa a stazoval sa na flak nad Kaukazom, vobec nebol prekvapeny. Takto som sa prvy krat stretol s ‚Grofom‘.

Komu ste ako prvemu robili dvojku?

E. Bol to Feldwebel Eduard ‘Paule’ Rossmann, ktory si ma vzal pod ochranne kridla.

Bezne sa vtedy prideloval dostojnik s vyssou hodnostou k dostojnikovi s nizsou hodnostou?

E. My sme s tym problem nemali, ved on bol vlastne veteran. Hodnost znamenala malo v porovnani so skusenostami a preto sme boli tak uspesni.

Kto bol vtedy vasim najlepsim priatelom?

E. Mal som vela dobrych kamaratov, vela z nich este zije (v case rozhovoru), ale najlepsim priatelom mi vtedy bol Heinz Mertenz, moj hlavny mechanik. Spoliehate sa na svoju dvojku ze vas bude kryt a na svojich kamaratov, ked ste v boji. Ale ten, ktory sa stara o vase lietadlo, udrzuje ho letu a bojaschopne je najdolezitejsi muz, akeho poznate. Stali sa z nas velmi dobri priatelia a nedosiahol by som take uspechy bez Mertensa.

Puto medzi vami bolo priam legendarne. Viete vysvetlit preco?

E. To neviem. Raz som bol pohresovany, ked som bol zajaty a neskor aj utiekol. Mertens si vzal pusku, siel ma hladat a nechcel prestat. To je priatelstvo, ktore mimo armady nie je.

Povedzte mi nieco k vasmu zajatiu.

E. Rusi podnikali utoky v nasom sektore a Hrabak nam dal rozkaz. Bolo to v auguste 1943. My sme mali kryt utociace Stuky, viedol ich Hans-Ulrich Rudel. Ked sme tam prileteli, Rusi uz vramci podpory ich ofenzivy bombardovali pozicie nasej pechoty. Moja letka mala 8 lietadiel. Nasli sme Rusov a zautocili sme na nich. Mali asi 40 Jakov a Laggov a zhruba rovnaky pocet Il2. Mal som uz dva zostrely, ked nieco zasiahlo moje lietadlo. Nudzovo som pristal a bol som zajaty. Ked sa blizili k lietadlu, predstieral som, ze som zraneny. Uverili mi, vzali ma na ich velitelstvo a tam ma vysetril ich lekar. Podarilo sa mi oklamat aj jeho. Nalozili ma na nakladiak a ked prileteli Stuky, skocil som na strazneho, zhodil ho na podlahu, vyskocil zadom von a utekal prec. Zacul som, ako auto zastalo, preto som sa nesmel zastavit. Ocitol som sa v obrovskompoli s vysokymi slnecnicami. Pocas behu som sa aj kryl, lebo moji prenasledovatelia strielali mojim smerom. potom som nasiel malu dedinu, v ktorej boli Rusi. Rozhodol som sa preto vratit a pockat na tmu. (Prave vtedy si Mertens vzal pusku, vodu a vybral sa hladal nezvestneho Hartmanna). Chvilu som si pospal a ked som sa zobudil, vybral som sa na zapad. Minul som rusku hliadku asi desiatich vojakov a rozhodol sa ich nasledovat. Stratili sa mi za malym kopcom a potom som zacul prestrelku. Doslo mi, ze natrafili na Nemcov a ze tam budu bojove linie. Po chvili utekali Rusi naspat. Ja som teda pokracoval vpred a po chvili ma napadol nemecky vojak a jeho gulka mi prederavila nohavice. To ma pekne vytocilo, ale ako som neskor videl, ten vojak bol velmi vystraseny. Prijali ma v zakopoch, vypoculi a povedali mi, nech sa pripravim na boj. Dalsia skupina opitych Rusov prave prichadzala k nasim zakopom a porucik dal rozkaz strielat, az ked budu 20 metrov od zakopov. Nikto z nich neprezil. Neskor som sa dozvedel, ze nejakej skupine Rusov sa podarilo dostat pred nase zakopy. Rozpravali plynule po nemecky a predstierali, ze su zajatci na uteku. Ked ich pustili do zakopov, vytiahli samopaly a zabili niekolkych nasich. To vysvetlilo ich nedoveru ku mne, ked som sa k nim dostal. Nemal som ziadne doklady. Rusi mi ich vzali, ked ma zajali.

Ako dopadol Mertens a ako ste sa dostali spat?

E. Dostojnik od pechoty kontaktoval Hrabaka a potvrdil moju identitu. Poslali po mna auto a stretol som aj Krupiho, ktory sa prave vracal z nemocnice. Povedali mi o  Bimmelovi, kam odisiel a preco. Bol som velmi nahnevany. Ked sa nasledujuci den vratil, zvitali sme sa a bola narodeninova oslava.

Co to presne znamenalo?

E. Bola to oslava navratu pilota, ked prezil nieco, co nemusel. Takych oslav sme mali vela.

Asi najvacsou udalostou vo vasom zivote bola Ushi a laska, ktora vas sprevadzala po cele roky. Ako ste sa stretli?

E. Chodili sme do rovnakej skoly, tak som sa teda rozhodol. Zastavil som bicykel pri Ushi a jej kamaratke a predstavil som sa. Vedel som, ze ona je ta prava. Ja som mal 17 a ona bola o dva roky mladsia, takze rodicia z toho neboli nadseni, to vam poviem.

Ursula Paetsch

Museli ste o nu bojovat vsak?

E. Ano, ale ten problem som vyriesil rychlo. Boli sme si sudeni, bez debaty. Cakala na mna dlho, este aj po vojne. Vzali sme sa v 44. a stravili spolu velmi malo casu. Svadba bola, az ked som dostal Diamanty ku Krizu, Barkhorn mi bol za starsieho druzbu (ako sa tomu nadava spravne?) a Willi Batz a Krupi mi boli za svedkov. v kostole sme sa mohli zosobasit az v roku 1956.
(Pravda je taka, ze Hartmann musel superit o Ushi s ovela starsim chlapcom. Ked sa mu Ushi stazovala, ze ju ten chlapec obtazuje, Hartmann ho zbil a bolo po probleme)

Povedzte mi o tom, ked ste dostali Dubove listy od Hitlera.

E. Bolo to take divne. Po prve, vsetci sme boli opiti. Gerd Barkhorn, Walter Krupinski, Johannes Wiese a ja sme sa mali hlasit v Berchtesgadene. Mali sme dostat dubove listy az na Barkhorna. Ten si siel po Mece. Pokusali sme sa vytriezviet a Krupinski aj po rokoch  vravel, ze sme sa museli navzajom podopierat.
Pili sme konak a sampanske, co je smrtiaca kombinacia, ked niekolko dni poriadne nejete. Prvu osobu, ktoru sme po vystupeni z vlaku stretli, bol Hitlerov adjutant, major von Below. Podla mna bol v poriadnom soku ked nas videl. S Hitlerom sme sa mali uz o niekolko hodin stretnut a my sme sotva stali na nohach. Bolo to v marci 1944 a bolo tam velmi vela snehu.

O ‚epizode s klobukom‘ som sa rozpraval s Krupinskim a cital som o tom aj vo vasej biografii od Raya Tolivera a Trevora Constabla. O co tam slo?

E. Nevedel som najst ten svoj, tak som si vzal klobuk, co bol na vesiaku a aj ked mi bol velky, nechal som si ho nasadeny. von Belowa to nahnevalo a kazal mi, aby som klobuk vratil spat. Okrem Belowa sa tomu kazdy smial. Ja som este zavtipkoval o Hitlerovej velkej hlave, co vyvolalo vacsi smiech.

Aky ste mali z Hitlera dojem?

E. Vyzeral byt trochu sklamany, napriek tomu ho velmi zaujimalo dianie na fronte a bol velmi dobre informovany o udalostiach na liniach. Mal vsak sklony k rozoberaniu malickosti, co sa mne zdalo nudne. Bol to zaujimavy clovek, nie vsak ohromujuci. Tiez mu chybali znalosti o leteckej vojne na vychode. Viac sa zaujimal o dianie na zapade a bombardovanie miest. Samozrejme pozemna vojna na vychode ho zaujimala asi najviac. To bolo ocividne. Pocuval muzov zo zapadnej fronty a uistoval ich, ze produkcia zbrani a lietadiel stale stupa, co aj historia potvrdila. Potom prisla rec na ponorkovu vojnu a ako nicime namornu dopravu a tak. Zdal sa mi taky uzatvoreny a rozruseny.

Hartmann dostava Diamanty od Hitlera, druhy zlava

Aky panoval nazor na vojnu vo vasej jednotke v tej dobe?

E. Nepamatam sa, aby niekto rozpraval o konecnej porazke. Zato sme rozpravali o dobrych pilotoch, ktori uz padli a o americkych Mustangoch, ktore lietali hlboko do Nemecka. Niekolko pilotov malo skusenosti s Americanmi, vela veteranov vsak bojovalo proti Anglicanom. Ti, co mali skusenosti s Americanmi bojovali predtym v Afrike.

Ake to bolo, ked ste dostali Mece?

E. Prave som sa vratil z uspesneho letu a povedali mi, ze som obdrzal Mece. Bol prave jun 1944. 3. augusta som uz bol opat u Hitlera na odovzdavanie vyznamenani a spolu so mnou tam bolo 10 muzov z Luftwaffe. To uz nebol ten isty Hitler. Bolo to prave po atentate, jeho prava ruka sa triasla a posobil vycerpane. Ked s nim niekto rozpraval, tocil hlavu dolava, lebo po vybuchu bol hluchy na prave ucho. Rozpraval o zbabelom pokuse ho zabit a o neschopnosti jeho generalov, az na niektore vynimky. Spomenul to, ako Boh usetril jeho zivot, aby on zabranil zniceniu Nemecka a odvratil utok Spojencov. Zostal som z toho velmi prekvapeny, chcel som odist a byt s Ushi, co som aj urobil.

V com sa lisilo preberanie Diamantov od Hitlera od predchadzajucich dvoch ceremonii?

E. Dieter Hrabak a ostatni zorganizovali predtym vecierok a ja som sa opil tak, ze som na druhy den nevedel stat na nohach. Mozno to znie tak, ze sme boli vsetci alkoholici. Ale ked neviete co prinesie dalsi den, ked tvrdo bojujete, tak pijete. Letel som so 109-kou do Insteburgu a JG52 mi robila eskortu. Po prichode do Wolfschanzu to bolo ako prist do ineho sveta. Hitler uz zacal svoje procesy a prebiehali popravy ucastnikov atentatu. Podozrivy bol vtedy kazdy. Musel som prejst cez tri kontroly a v poslednej sekcii bol uplny zakaz nosenia zbrane. SS ochranke som povedal, ze si od Hitlera nepreberiem Diamanty ked nemam doveru a nemozem mat svoj Walter pri sebe. Chlapik na mna pozeral, akoby som sa prave ozenil s jeho matkou. Odisiel k von Belowovi, medzi casom uz bol plukovnik a ten vysiel von s tym, ze je to v poriadku. Zavesil som ciapku a opasok s pistolou na vesiak, prisiel ku mne Hitler a povedal mi:“Keby sme mali viac takych ako vy a Rudel.“ Odovzdal mi diamanty, ktore boli pripevnene na Dubovych listkoch a Mecoch. Mali sme obed a kavu a potom mi povedal, ze po vojenskej stranke je vojna prehrana, ze to predsa musim vediet a ci ocakavame vojnu medzi Zapadnymi spojencami a Rusmi. Hovoril o problemoch s partizanmi a pytal sa na moje skusenosti. Chcel vediet moj nazor na sposob boja pouzivany proti spojeneckym bombarderom. Kedze som vsak proti nim nebojoval, povedal som mu len to, co som si myslel. Ze sposob a taktika boja pouzivana proti spojencom bola velka chyba. Informoval som ho aj o nedostatocnom vycviku novych pilotov, ktori kvoli tomu zbytocne zomierali. On este rozpraval o novych zbraniach a potom sme sa rozisli. Bolo to 25. augusta 1944 a vtedy som ho videl naposledy. Letel som naspat k jednotke, kde ma uz cakalo povolenie na 10 dni dovolenky. Este som sa musel hlasit u Gallanda a prebrali sme situaciu okolo Me262. Potom som bol opat doma a ozenil sa s Ushi. Zalezalo mi iba na tom.

Svadba s Ursulou

Z coho ste mali pocas vojny najvacsi strach?

Velmi som sa obaval ruskeho zajatia. Dalej nas znepokojovalo bombardovanie nasich miest, ved sme tam mali nasich blizkych. Osobne vsak najvacsi strach som mal z toho, ze na mna Ushi nepocka, preto som vyuzival kazdu prilezitost, aby sme boli spolu. Vyznamenania znamenali opustak a to bolo motivujuce. Mat na vyber medzi stratou Ushi alebo vratenim vyznamenani, poslem medaily spat. Znamenala a stale znamena pre mna vela. Ked neskor Sovieti vedeli kto som, Stalin na mna vypisal odmenu 10.000 rublov. Neskor ju navysili a tak spolu na mna a Rudela bola vypisana najvacsia odmena z Nemcov. Teda okrem Hitlera a dalsej elity. S kazdym startom som vedel, ze po mne pojdu. Mal som pocit ako v americkych westernoch, ked najlepsieho pistolnika vyzval dalsi chlap na suboj. Hladali ma, preto som obcas musel menit lietadlo. Ked som letel s ciernym tulipanom, mal som problem najst protivnika.

Ake podmienky panovali v Rusku?

E. Zimu tam si asi viete predstavit. Solidny pristresok sme skoro nikdy nemali, zili sme v stanoch. Najhorsie boli vsi. Jedine co ste mohli robit bolo stat blizko ohna a vtedy ste poculi, ako pukaju. Mali sme DDT a ked sme mohli, tak sme sa kupali. Choroby ako zapal pluc alebo ‚zakopova noha‘ boli velmi zle, hlavne medzi pozemnym personalom. Stale ste zhanali jedlo, najviac ku koncu vojny a nedostatok paliva vplyval na kazdy jeden let. Vzdy sme startovali z travnatej drahy a kedze sme boli casto bombardovani, dali sa lahsie opravit. Aj preto bol kazdy start a pristatie velke dobrodruzstvo. Niekedy sa podvozok len pretrhol a inokedy zapadol do diery a lietadlo sa prevratilo. Nocnou morou boli opravy. Bol problem s nahradnymi dielmi a zasoby sa k nam dostavali tazko, lebo sme boli stale v pohybe. Aj napriek tymto problemom sme boli na Kryme v rokoch 43-44 uspesni.

Po 350. vzdusnom zostrele

Viem ze tak ako s JG52, tak aj s inymi lietali jednotky cudzych vzdusnych sil. Ake boli vase skusenosti s nimi?

E. K nam boli prideleni Madari a Chorvati. Boli to dobri, nebojacni piloti vo vsetkych smeroch. Dobri chlapi. Viac sme sa vsak stretavali s Rumunmi, to ked sme tam boli umiestneni. Vtedy sme lietali proti Americanom aj Rusom. V Rusku sme lietali v pomere 1:20, v Rumunsku to bolo 1:30.

Evakuaciu Krymu mi opisal Hrabak. Ako ste ju vnimali vy?

E. Tak evakuaciou by som to nenazval, skor hromadny ustup. Zistili sme, ze ked odstranite radio, pancierovanie a zadnu prepazku, dokazete do chvosta dostat styroch ludi. Ja som si trufol na troch. Z nasho skuseneho pozemneho personalu sme tymto sposobom pred zajatim zachranili maximum ludi.

Aky boli zajati Rusi? Pozorovali ste nejake prejavy rasizmu vasich ludi voci nim?

E. Vobec. Skor by som povedal, ze v nasej jednotke uz vacsina ludi zistila, ze Narodny Socializmus je chora vec. Najlepsie to vystihol Hrabak, ked novym, mladym pilotom vysvetlil, ze ked chcu bojovat za Narodny Socializmus a Hitlera, maju sa dat k jednotkam SS. Nemal cas na politikarcenie. Bojoval proti silnemu nepriatelovi, neorganizoval politicke zjazdy. Tento pristup mu uskodil u Goeringa a inych, ale Hrabak sa staral hlavne o svojich muzov. Hannes Trautloft bol na tom rovnako ako Galland. Vlastne vsetky velke mena boli na tom podobne, az na par vynimiek. Mali sme ruskeho zajatca a ten nam ukazal ako nastartovat motor v minusovych teplotach. Zmiesal benzin s olejom v klukovej skrini. Dovtedy sme o tom nepoculi a boli sme si isti, ze lietadlo vybuchne. Ono to fungovalo, lebo palivo zriedilo stuhnuty olej a to sa potom spalilo ked sa nastartoval motor. Bola to parada.  Iny Rus nam ukazal, ze s ohnom pod krytom motora sa tiez da nastartovat motor. Ten isty chlapik nam ukazal ako udrzat zbrane palby schopne. Ponorite ich do vriacej vody a takto odstranite zo zbrane vsetky maziva, ktore chladom tuhli a preto zbran nefungovala. Bez oleja fungovali perfektne. Ti muzi bojovali vo vojne, ktoru nechceli, radsej by sa jej vyhli a mne ich bolo luto.

Mate nejake zazitky, ktore sa vam zo vzdusnych bojov najviac vryli do pamati?

E. Jeden taky suboj sa mi vybavi hned. Bolo to proti Jak-9, mal cervene znacenie, jeho pilot bol vynikajuci a totalny blazon. Stale dookola sa pokusal dostat zamna a uz ked zacal strielat, mne sa vzdy podarilo uhnut jeho gulkam. On potom pritiahol a pretocil sa a dostali sme sa proti sebe, obidvaja sme strielali ale ani jeden nemal zasah. To sa opakovalo dva krat. Nakoniec som to stocil do negativneho G klesania, mimo jeho zrak. Pustil som sa za nim na plny plyn. Priblizil som sa zozadu v miernom stupani a zapalil som ho. Pilot vyskocil a bol zajaty. Neskor som sa s nim stretol a rozpravali sme sa. Bol to kapitan, velmi prijemny chlapik. Dostal nejake jedlo a ked slubil ze sa nepokusi o utek, mohol sa volne pohybovat po zakladni. Bol stastny ze zije a tiez velmi zmateny, lebo jeho nadriadeny im hovorili, ze ich piloti su po zajati popravovani. Ten chlap sa vtedy prvy krat pocas vojny poriadne najedol a nasiel si novych priatelov. Dufam, ze po navrate domov povedali svojim krajanom o nas pravdu a nie iba propagandu, ktora vypukla po vojne. Aj ked hrozne veci sa bezpochyby stali.
Raz som zautocil na letku styroch Il-2 a na jeden som vystrelil. Vsetky styri sa mi pokusili v malej vyske a stale vo formacii uhnut a spadli na zem. Ich bombovy naklad im nedovolil robit take manevre. Moje najlahsie styri zostrely.
Tiez si pamatam na 20000 mrtvych nemeckych vojakov, ich tela boli po celom udoli. Boli v pasci a zautocili na nich tanky a kozaci. Aj ked som to videl zo vzduchu, na ten pohlad nikdy nezabudnem. Aj teraz ked zatvorim oci, stale to vidim. Taka tragedia. Pamatam si ze som plakal, letel som nizko a nemohol som verit vlastnym ociam.
Neskor v maji 1944 blizko Jessy sme boli s mojou dvojkou Blessinom prepadnuti stihackami. Blessin to stocil vpravo a nepriatelsky stihac sa pustil dolu za nim. Ja som to stocil tiez a nasledoval som ho az k zemi. Cez radio som mu povedal aby pritiahol a tocil dlhu zatacku nech mozem dobre vystrelit a aby sa pozrel dozadu co sa stane, ked sa nepozera dozadu. Vypalil som a stihac sa rozletel ako konfeta.
Ked si odmyslim Krupinskeho havariu v den, ked sme sa prvy krat stretli, jedna vtipna prihoda sa mi hned vybavi. Mojou dvojkou bol vacsinou Karl Junger. Raz ked siel na pristatie, cestu mu skrizil polsky farmar aj s konskym povozom. Junger do nich vrazil, zabil kona a z lietadla zostal iba srot. Uz sme mysleli na pohreb, ked sa odvalili plechy a z tej kopy vysiel Junger, nezraneny a slnecne okuliare stale na ociach. Bol pripraveny hned letiet. Neskutocne!
Potom tam boli americke Mustangy. Obidvaja sme sa ich bali a vyhybali sme sa im. Vedeli sme ze su lepsie ako nase lietadla, novsie a rychlejsie, s dlhym doletom. V Rumunsku sme zazili velmi zaujimavu situaciu spolocne s Rusmi a Americanmi.

Co sa tam stalo?

E. Odstartovali sme branit Prahu pred ruskymi bombardermi a narazili sme na vela americkych lietadiel s cervenou hviezdou, ktore dostali v ramci Pozicky a prenajme. Boli tam aj Americania a my sme leteli nad vsetkymi s kilometrovym prevysenim. Vyzeralo to tak, ze Amici aj Rusi su zaneprazdneni vzajomnym skumanim kto je kto a o nas vobec nevedeli. Kedze sme boli len dvaja, dal som rozkaz spadnut najprv na Americanov, potom preletiet cez Rusov a na koniec cez bombre, to vsetko na jeden prelet a hned odtial zmiznut. Zostrelil som dva Mustangy a zaznamenal som presne zasahy na Bostone, ale zostrel to nebol. Mojej dvojke sa tiez podarilo zostrelit Mustanga a dostat sa odtial v poriadku. Potom sa stalo nieco neskutocne. Americania a Rusi sa do seba pustili, pritom vobec netusili, ze to vsetko zacal schwarm nemeckych stihaciek. Ruske bombardery odhodili v panike svoje bomby a otocili to domov. Videl som tri ruske Jaky zostrelene a jeden Mustang tahal za sebou biely dym. Vtedy som proti Americanom bojoval naposledy.

Kedy ste vlastne stretli Americanov po prvy krat?

E. Bolo to pri obrane Ploesti a Bukuresti, tiez nad Madarskom. Vtedy prileteli bombardery s velkym doprovodom. Bol som povereny velenim I/JG52, to bolo 23. juna 1944. B-17 utocili na zeleznicny uzol a my sme uz boli sformovany. Pripravili sme sa, ze zautocime na bombardery a Mustangy sme zo zaciatku nevideli. Zrazu styria z nich preleteli pred nami nizsie a ja som dal rozkaz zautocit najprv na stihacky. Za jedneho som sa dostal a vypalil. Rozpadol sa na kusy a ulomok zasiahol moje kridlo. V okamihu som bol za druhym, vystrelil a on siel papa. Moja druha rotte zostrelila dalsich dvoch. Zbadali sme dalsie stihacky a opat sme zautocili. Zostrelil som dalsieho a zistil, ze ich lider ma stale pridavne nadrze a tie limitovali jeho manevrovacie schopnosti. Ulavilo sa mi po zisteni, ze sa mu podarilo zdarne vyskocit. Po suboji mi uz nezostalo strelivo. Tento nas zdar sa uz viac krat neopakoval, Americania sa poucili a nam sa ich uz nepodarilo zaskocit nepripravenych. Svoje bombardery chranili vynikajuco a my sme sa k nim uz nemohli dostat a napachat vacsie skody. Neskor som este mal moznost napadnut Mustanga. Ked zautocili na nasu letku zozadu. Ja som sa ich snazil varovat, ale nepoculi ma. Spadol som na jednu P-51, ktora palila po nasej 109-ke a rozmetal som ju. Urobil som polvykrut a palil na dalsieho. Zapalil som ho a potom som v radiu pocul, ze mam za sebou dalsie Mustangy. Okamzite som potlacil k zemi a tahal za sebou osem Americanov. Poviem vam, ze to je velmi neprijemny pocit! Ked po mne palili, robil som zatacky doprava aj dolava, ale strielali z dialky takze bez uspechu. Rozhodol som sa letiet k zakladni, aby mi pomohli AAA, ale doslo mi palivo a musel som vyskocit. Som si takmer isty, ze jeden z nich si na mna nalietaval , ale strhol to a potom mi zamaval. Skoro sa mi podarilo doletiet az na zakladnu, pristal som od nej iba 6 kilometrov. V ten den sme stratili polovicu nasich lietadiel, boli sme precisleni a nasi mladi piloti bolo neskuseni.

Ako ste vedeli s akym typom protivnika mate docinenia?

E. Pilot, ktory zacal strielat z dialky, mimo efektivny dosah zbrani, bol lahka korist. Taky, co sa dostal blizko bez vystrelu, ktory pozoroval a hodnotil situaciu, o tom som vedel, ze je to skuseny pilot. Vypracoval som si viacero variant na rozne situacie, ako napr. stale tocit proti priblizujucemu sa nepriatelovi, alebo potlacit do negativneho G klesania. Bud ma nasledoval alebo sa odpojil. Alebo som ubrzdil stroj tak, ze on ma predletel a vtedy som vyuzil jeho zavahanie.

Niektori skeptici vazne pochybovali o vasich zostreloch. Ako daleko to az slo?

E. S tymto sme mali problem viaceri. Goring nechcel verit zaznamom od roku 1941. V mojej jednotke bol tiez jeden taky, mozno ho poznate, volal sa Fritz Oblesser. Opytal som sa Ralla, nech ho preveli k nam a da mi ho ako dvojku. Neskor Oblesser nepochyboval, sam mi bol svedkom niekolkych zostrelov a stali sa z nas kamarati.

Adolf Galland mi vravel ako sa vas pokusal v 1945. dostat k jeho JV-44. Preco ste jeho ponuku neprijali, ako Krupi alebo Barkhorn?

E. Kvalifikaciu na Me-262 som mal, ale priatelov som mal v JG52 a citil som, ze patrim tam. Vernost k jednotke bola pre mna velmi dolezita. Naviac sme tam mali novych pilotov, ktori potrebovali usmernit a pomoct. Posielali nam stale mladsich a mali stale menej a menej nalietanych hodin predtym, ako ich posielali do boja. Tam ma potrebovali a preto som tam zostal. Rall, Krupinski, Steinhoff a dalsi boli odveleni k obrane Rise a tam aj skoncili vojnu. Ja som sa rozhodoval medzi tymito dvoma moznostami a citil som, ze som v tom case urobil spravne riesenie. Neskor som zistil, ze keby som zostal v JV-44, moj zivot by sa vyvijal inym smerom.

Ako ste sa dostali do ruskeho vazenia?

E. 8. maja 1945 o 8. hodine rano som vystartoval z mojho letiska v Ceskoslovensku smerom na Brno. Ja a moja dvojka sme pod nami zbadali osem Jakov, jedneho som zostrelil a to bolo moje posledne vitazstvo. Nad nami bolo este dvanast Mustangov a ja som sa rozhodol dalej neutocit. Zamierili sme k zemi aby sme sa ukryli v dyme z bombardovania. Ked sme vyleteli z dymu, nad nami som opat videl suboj medzi Americanmi a Rusmi. Neuveritelne! Pristali, sme na letisku a vtedy som sa dozvedel o konci vojny. Musim povedat, ze pocas vojny som vzdy posluchol rozkaz, ale ked general Seidemann mne a Grafovi prikazal odletiet do americkeho sektora, zatial co zvysok jednotky sa vzda Rusom, to som jednoducho nemohol svojej jednotke urobit. Podobne ako na Rudela, aj na mna bola vypisana velka odmena. Bol som dobre znamy a kazdy vedel, ze Stalin by ma rad dostal. Pochodoval som so svojou jednotkou cez Ceskoslovensko a vzdali sme sa americkej obrnenej jednotke. Americania nas vsak vsetkych odovzdali Rusom. Graf mi vtedy povedal, ze ked nas Rusi dostanu, ako drzitelov Diamantov nas pravdepodobne popravia. Vtedy som o tom absolutne nepochyboval. Tiez spomenul ze zenam, detom a pozemnemu personalu nebude mat kto pomoct a budu vydani na milost Rusom. Vedeli sme co to znamena. Stihli sme znicit lietadla a municiu. Sadol som si do lietadla a vypalil vsetku municiu do lesa, kde sme aj vyliali benzin. Znicili sme 25 strojov v perfektnom stave. Dnes by to boli pekne muzejne kusky.

Ake pocity ste mali po tom, ako ste sa vzdali?

E. Graf, Grasser a ja sme sa vzdali 90. pesej divizii a drzali nas za ostnatym drotom. Podmienky sme mali hrozne. Vela muzov sa rozhodlo utiect a niektorym aj pomohli straze. Boli sme osem dni bez jedla a potom nam povedali, ze nas presunu. Vsetkych nas, vratane zien a deti vyhnali na otvorene pole. Prisli nakladiaky a v nich rusky vojaci. Rozdelili zeny a dievcata od muzov a zacali sa diat strasne veci. vy viete o com hovorim a ja uz nemozem o tom viac rozpravat. Videli to vsetci, aj Americania a my sme im nemohli pomoct. Muzi, ktori predtym bojovali ako levy teraz plakali ako male deti, ked videli pre nich cudzie zeny ako su opakovane znasilnovane. Niektorym dievcatam sa podarilo utiect k Americanom a oni ich strcili do auta. Rusi vsak, vacsinou opiti, strielali do vzduchu a mierili na spojencov. Soferi radsej odisli prec. Niektore zeny boli po znasilneni zastrelene. Pamatam si dvanast rocne dievca, ktorej matku opakovane znasilnili a zastrelili pocas znasilnenia. Sama tento sokujuci zazitok neprezila. Potom prichadzali dalsi a dalsi Rusi a vsetko sa to opakovalo celu noc. Pocas noci vela rodin spachalo samovrazdu. Muzi zabijali svoje zeny a dcery, potom seba. Aj teraz ked o tom rozpravam, stale tomu nemozem uverit. Potom prisiel nejaky general a vydal rozkaz, aby sa s tym prestalo. Bolo to myslene velmi vazne, lebo niektori Rusi to chceli neskor skusit, ale boli popraveni obesenim.

Co znamenalo byt zajatcom v Rusku?

E. Bol som slavnym, alebo neslavnym, zalezi na vasom uhle pohladu a Rusi si chceli zo mna urobit ukazkovy pripad. Nikdy som nedostal tazku bitku a nemucili ma, zato som hladoval a velmi trpel niekolko rokov. Najhorsie boli vysluchy. Viem ze ste sa rozpravali s niekolkymi Nemcami, ktori presli tym istym. Nebudem preto rozoberat detaily. Najprv sme presli testom ako sme na tom fyzicky, aby vedeli ci sme schopny tazkej prace. Potom nas poslali vlakom do Karpat v Rumunsku, povodne mal ist do Viedne. Boli sme tam tyzden vo vazeni, kde nas strazili rumunske komunisticke straze. Odtial sme sli dalsim vlakom. Boli to male vozne a nas bolo dnu tolko, ze sme sa museli striedat na lavickach. Zastavili sme niekde pri Kirove v mociaroch a pobudli tam chvilu. Z 1500 zajatcov prezilo prvu zimu iba 200. Dozvedel som sa to od tych, co prezili. Nedostavali jest, jednoducho pracovali az kym nezomreli. Poslali ma do Griazovca, kde uz bol Assi Hahn. V zajati bol od roku 1943.

V ktorych zajateckych taboroch ste boli?

E. Bol som v niekolkych. Sachty pri Rostove, Novocerkavsk, tam ma drzali na samotke a Diaterka na Urale. Tam som zacal protestnu hladovku proti otrockym podmienkam. Premiestnili ma do Kutejnikova, kde sme mali v roku 1943 zakladnu.

V ktorom tabore vypukla vzbura?

E. Stalo sa to v Sachtach. Vtedy sme odmietli pracovat s odvolanim sa na Zenevsku zmluvu. Posadili ma naspat na samotku. V tomto tabore sa tazilo a vela ludi to uz nedokazalo uniest. Mam dojem, ze vsetko zacalo s mojim posadenim na samotku. Zajatci napadli a odzbrojili  straze, obklucili velitelstvo a oslobodili ma. Bolo to teda vzrusujuce. Odtial ma poslali do dalsich taborov az som skoncil v Diaterke, kde nas bolo 4000 vaznov.

Popiste mi ten tabor.

E. Diaterka bol dobry priklad zajateckeho tabora. Vysoky plot, za nim zona pre straze so psami, potom dalsi plot s vezami a gulometmi. Boli sme v dlhych barakoch, ktore neboli izolovane proti chladu a mozem vam povedat, ze zimy boli velmi tazke. Podla velkosti baraku v nom bolo od 200 do 400 zajatcov. V kazdom baraku boli drevene pricne 3 alebo 4 nad sebou. Tabor bol rozdeleny na zony s maximalnou a miernou ostrahou. My sme boli v tej s maximalnou ostrahou. Mali tam este zonu s ultra maximalnou ostrahou, v ktorej sa nachadzali vysoko postavene osoby z Rise a specialny politicky vazni z Ruska. Tato zona sa nachadzala v nasej zone s vlastnym ostnatym drotom okolo. Medzi inymi tu boli drzani Hitlerov pobocnik z SS Otto Gunsche a Grof von der Schulenburg. Drzali ma tam az do roku 1954 a odtial som siel do mojho posledneho tabora, Novocerkaska.

Rusom sa podarilo zverbovat vela Nemcov. Pokusali sa o to aj s vami?

E. Za spolupracu s nimi mi ponukali navrat domov, ale to som odmietol. Rusom sa to nepacilo. Davali mi aj lahke prace, ako napriklad sluzby v kuchyni za to, ze prejdem ku komunistom. Asi si mysleli, ze ked zlanaria nas, vysoko postavenych a dekorovanych vojakov, budu mat lahsiu robotu. Graf sa nechal presvedcit, aj ked komunizmus nikdy neprijal. Pozeral sa na to pragmaticky. Bolo to bud po nasom alebo po rusky. Prepustili ho v roku 1950. Ja som nemal take stastie. Chceli po mne, aby som donasal. Dali mi aj zoznam dostojnikov, o ktorych chceli ziskat informacie. Slubili mi skore prepustenie, ale ja som odmietol. Niekolko krat ma pre to aj dali na dlhodobu samotku.

Ako ste si vy udrzovali zdraveho ducha, kym inym sa to nepodarilo?

E. Myslel som na svoju zenu. Myslienka, ze moja rodina na mna caka mi dodavala silu. Vyhrazali sa mi, ze moju zenu a syna privedu do Ruska alebo ze ich nechaju zabit. Hovorili strasne veci. Robili to, aby ma zlomili.

Aky kontakt ste mali s Nemeckom? Mali ste dovolene pisat domov?

E. Domov sme mohli poslat pohladnicu a maximalne 25 slov. Niekedy vsak aj menej. Niekedy sa mi podarilo prepasovat list s vracajucim sa zajatcom. Za desat a pol roka v zajati som dostal od svojej zeny 50 dopisov, ona ich napisal cez 400. Dostat list z domova bola najvacsia vzpruha, aku si viete predstavit.

V Rusku ste boli oddeleni od Grafa. Co sa stalo?

E. Dohodli sme sa, ze nase Diamanty nikdy nevydame Rusom. Originaly mala moja zena, jeden duplikat mi vzali Americania a druhy som mal ja pri sebe. Moj duplikat som zahodil a aj ked bol bezcenny, nechcel som, aby ho Rusi dostali. Graf svoje Diamanty odovzdal a ked ma priviedli do kancelarie NKVD, boli tam na stole. Chceli aj moje, ale uz som ich nemal. Chceli tiez informacie o Me 262. Podarilo sa im dostat k niekolkym kusom a po mne chceli, aby som im s nimi pomohol. Aj to som odmietol.

Co oddelovalo nemeckych zajatcov od ostatnych? Ako sa prave vam podarilo prezit, kym vela inych to nedokazalo?

E. Povedal by som, ze to bolo vdaka discipline. Stale sme mali vojenskeho ducha a drzal nas pevny system a respekt k autorite. Mali sme hodnostny system a tiez veduci vybor. Aj ked nikto nenosil vylozky, kazdy z nas vedel kam patri a kazdy sa riadil systemom. V tom bola nasa sila a mnohym z nas tiez pomohla viera v Boha. Stale som veril, myslel na moju zenu a to mi pomahalo. Pre mnohych bolo tazke prekonat veci, ako ked sa dozvedeli ze sa s nimi zena nechala rozviest alebo ze im zomrel niekto blizky. Kym som bol v zajati, zomrel moj syn Peter a ja som sa o tom dozvedel az po vyse roku. Rovnako to bolo aj s mojim otcom. Viac som sa dozvedel, az ked som sa v 1955. vratil domov spolu s Hansom Baurom, Ferdinandom Schoernerom, Hajo Herrmannom, Hermanom Grafom, Johannesom
Wiese a dalsimi. Assi Hahn bol prepusteny skor ako my aj s Walterom Wolframom, ktory bol tazko zraneny este pred nasim zajatim. Wolfram prepasoval dopis pre moju zenu, vdaka tomu vedela, ze zijem.

Dostavali ste aj balicky z Cerveneho kriza pre zajatcov vsak?

E. Ano, niekedy. Boli vsak uz casto pretriedene a casto meskali, takze aj ked tam bolo nejake jedlo, uz bolo skazene. Tie, co boli v poriadku nam velmi pomohli, hlavne ked sa dali veci z nich vymienat s domacim obyvatelstvom. Mali sme s nimi dobre vztahy.

Kolko bojovych letov ste absolvovali pocas vojny?

E. Myslim ze to bolo 1456 letov, ale nie som si celkom isty.

Akym sposobom ste najradsej utocili?

E. Utocit zo slnka a priblizit sa co najviac. Tocive suboje boli strata casu. Taktika „hit and run“ mi vyhovovala najviac, rovnako tak ako aj ostatnym esam. Ked ste zostrelili veduceho Rusa, ostatni zostali dezorientovani a boli uz lahke ciele. Nebolo to tak stale, hlavne ku koncu vojny. Rusi mali aj gardove jednotky, v ktorych boli skveli, disciplinovani piloti a vedeli vam strpcit zivot.

Vyhybali sa vam aj zranenia vsak?

E. Ano, mal som velke stastie, ze som nikdy nebol, narozdiel od Ralla a Krupinskeho. Taky Steinhoff skoro uhorel zaziva. Raz som bol skoro zabity Nemcom, ked som utekal zo zajatia. Vtedy to bolo na hrane.

Boli ste niekedy zostreleni?

E. Nie, nikdy som nebol zostreleny nepriatelskym lietadlom. Nudzovo som pristal asi 14 krat z technickych pricin alebo po zasahu z trosiek lietadla, nikdy som vsak nemusel skakat na padaku. Nikto si ma teda nepripisal ako svoje vzdusne vitazstvo.

Pokial vieme, boli ste vo veku 22 rokov najmladsim drzitelom Diamantov. Mali ste s tym niekedy aj nejake problemy?

E. Myslim, ze byt kapitanom a drzitelom Diamantov v takom veku bola aj velka zodpovednost. Podarilo sa mi to znasat velmi dobre aj vdaka sile a kamaratstvu mojich priatelov. Povedal by som, ze som horlivy a ambiciozny, ale taky bol asi kazdy stihaci pilot. Kedze od vas stale vyzadovali uspechy, nebolo jednoduche byt za hrdinu. Bol by som radsej, keby som bojoval a skoncil vojnu ako neznamy clovek. Mal by som aj lahsi zivot v ruskom zajati.

Co mali vplyv na vase prepustenie?

E. Klucovym faktorom bol kancelar Konrad Adenauer. Moja mama pisala v mojom mene Stalinovi aj Molotovovi, ale bez odpovede. Napisala aj Adenauerovi a ten jej osobne odpovedal, ze uz na tom pracuje. Sovieti vtedy chceli obchodnu dohodu, hlavne so zapadnym Nemeckom a castou tej dohody bolo aj prepustenie vsetkych vojnovych zajatcov. Ked nam dali nove saty , nie take vazenske a pustili nas do kina vedel som, ze sa nieco deje. V oktobri 1955 sme nastupili na autobus do Rostova a odtial vlakom domov. Dalsie vlaky nasledovali a posledne odisiel v decembri. Hned ako vlak zastavil v Herleshausene, poslal som mojej Ushi telegram.

S prichodom domov, ake boli klady a zapory vasho navratu?

E. Najhorsou spravou pre mna bola smrt mojho syna Petra Ericha a mojho otca. Nastastie som mal milovanu Ushi a moju mamu, ktore ma cakali. Nikdy neprestali dufat v moj navrat a myslim ze moja viera v ich silu mi pomahali sa dostat cez vsetky tie utrapy a hlad v zajati. Cokolvek mi oni z NKVD urobili, stale som myslel na moju rodinu a sustredil som sa len na to. Velmi smutne na vlakovej stanici bolo to, ze ked vlak zastal, cakali tam uz stovky ludi, v rukach drzali fotografie svojich synov, muzov, otcov, bratov a pytali sa kazdeho koho stretli, ci o nich nieco nevie. Tisice ich zomrelo a kvoli slabej komunikacii s domovom sa to ich blizky nikdy nedozvedeli. Boli ako duchovia, co zmizli bez navratu. To bolo pre mna velmi smutne.

Po navrate zo zajatia

Co ste chceli ako prve po navrate domov?

E. To viete, dobre jedlo a horucu vanu. Vidiet vsak moju Ushi bolo ako sen. Tiez som cital uplne vsetko, knihy, noviny, casopisy, potreboval som doplnit informacie. Za ten cas v zajati som bol v informacnom vakuu. Samozrejme sme mali s Ushi konecne svadbu v kostole, ktoru sme tak dlho odkladali.

Bola aj oslava na pocest vasho navratu?

E. Oslava bola naplanovana, ale ja som ju zrusil. Nepovazoval som to za vhodne, kym vsetci co boli nazive neboli doma. Stale som nemohol uverit novopostavenym stvrtiam a lietadlam na mierovej oblohe. Moda bola ina, vsetko bolo ine. Jednym z prvych ludi, ktori ma privitali doma bol Assi Hahn. Bol doma uz 5 rokov.

Preco ste vstupili do Bundesluftwaffe? Nebolo tam nieco, co by vam branilo si opat obliect uniformu?

E. Stale je moznost, ze skoncite v rovnakej situacii, v akej ste boli predtym. Ked som sa vratil, mal som 33 rokov a to je uz neskoro na nejaku karieru. Stratil som kontakt so svetom, ale v mysli som stale mal lietanie a uniformu. Bolo to jednoduche rozhodnutie. Strasila ma ale predstava bojovat v dalsej vojne. Myslel som na potreby mojej krajiny a stari kamarati, ktori do Bundesluftwaffe vstupili ma presviedcali urobit tento krok. Krupi sa so mnou spojil a chcel, aby som s nim a Barkhornom letel do Anglicka. Prisiel za mnou domov aj Dieter Hrabak a presviedcal ma a tak som nakoniec pristupil. Do Bundesluftwaffe som vstupil v roku 1956. Stara partia bola opat pokope.

Opat v lietadle v Bundesluftwaffe

Ake to bolo opat lietat?

E. Mal som priatela, ktory mal lietadlo a ja som si urobil kvalifikaciu ako sukromny pilot. Velmi mi pomohol Hanz Baer, ale aj ostatni. V Nemecku som absolvoval obnovovaci trening aj s prechodom na nove lietadla. V Anglicku a Amerike nasledoval kurz na nove modely. Stal sa zo mna prvy Kommodor novej JG71 „Richthofen“ a bol som na to hrdy.

Viem ze vy a Steinhoff, vratane inych, ste chceli, aby sa Nemecko vzdalo programu na nove F-104, co bola v tej dobe velmi citliva tema. Ako sa k tomu staviate dnes?

E. Ano. Starfighter bolo skvele lietadlo, ale malo problemy. Myslel som, ze Nemecko to nepotrebuje, alebo ze nasi piloti nebudu schopni riadit toto lietadlo bez vacsich skusenosti. Vela z vysoko postavenych si myslelo, ze netusim o com hovorim, ale ja som vravel iba to, co som si myslel ze je spravne. Casom sa ukazalo, ze som mal pravdu, urobilo mi to ale vela nepriatelov. Urobil som aj niektore veci, co boli povazovane za zlocin. Dal som premalovat jednotku F-86 podla mojho tulipanoveho vzoru a zaviedol som oznacovanie jednotiek, co zdvihlo nejedno obocie. Citil som to tak, ze moralka bola velmi dolezita a ze je potrebne udrzovat kamaratstvo cez emblem jednotky. Z rozkazu nadriadenych to bolo zrusene, aj ked dnes to ma kazda jednotka. Niektori ma v tom podporili, napriklad General Kammhuber, bol to vsak jedinecny priklad zo starych cias.

Co ste robili po odchode na dochodok?

E. Bol som instruktorom a lietal som v niekolkych aero kluboch. Tiez som lietal akrobaciu s Gallandom. Neskor som sa rozhodol so vsetkym skoncit, oddychovat a uzivat si zivot. Mam rodinu, priatelov a stale nachadzam novych, ako vas Collin. Hovorili sme za posledne roky niekolko krat, ale teraz citim ze je cas povedat veci, o ktorych som nikdy nechcel rozpravat. Na vsetko raz dozreje cas.

Niektori ludia sa mozno pytaju, ako ste dokazali nezanevriet na Rusov potom, co vsetko vam urobili?

E. Naucil som sa jednu vec. Nebudem nenavidiet narod za to, co urobilo niekolko ludi. Nenavist a predsudky znicili moju zem a miliony ludi zomrelo. Dufam ze kvoli nacistom ludia nezanevreli na Nemcov alebo na Americanov kvoli otroctvu. Nenavist vas len zoziera zvnutra. Drzte si mysel cistu a v ludoch hladajte len to dobre. Co najdete vas moze prekvapit.

Stale s usmevom na tvari

Zdroj: http://www.hotlinecy.com/hartmann.htm

5 Thoughts on “Interview s Erichom Hartmannom.

  1. 2/JG26_B.U.S on 27.3.2014 at 19:14 said:

    Perfektní počtení ke kterému bych se navíc asi nikdy nedostal a když už jo,tak bych si ho nebyl stejně schopnej přečíst, velké díky Kraku.

  2. 2/JG26_Vladis on 28.3.2014 at 19:35 said:

    Velka vdaka Krak!

    Ale otazka na zamyslenie? Madari prideleny k JG52?!? Naaaaahodou si ich p. Hartman nepomylil zo Slovakmi (L-13)?!? :-) Alebo nas asi poklada za Felvidek (horne madarsko) :-)
    Ja viem iba o Chorvatatskej a Slovenskej letke pod JG52.
    …..ale historik som neni, tak ktovie ako bola JG52 porozmiestnovana v tom a tom roku a preto mohol na letisku stretat madarov s iných utvarov a naopak nestretat slovakov, ktory asi operovali s iných letisk.
    Na toto by odpovedali historici alebo zucasneny.

  3. 2/JG26_Krak on 28.3.2014 at 21:01 said:

    Aj mne to prislo divne pri citani, ale nebudem robit este historicky prieskum a upravovat a davat tam to, co chlapec nepovedal. Je to len cisto preklad. Jak on predal, ja som posunul dalej.
    Niekde som sa dostal k info, ze rozhovor bol najprv robeny v nemcine a az potom prelozeny do anglictiny. Je mozne ze chyba vznikla aj niekde na trase De-Ang-Svk

  4. 2/JG26_Voyk on 29.3.2014 at 11:19 said:

    Hezký čtení,pěkná práce Kraku.
    Taky my to nedalo, koukal sem do knížky o JG 52, je tam slovenská(13)a chorvatská(15) letka.
    Kdoví třeba po těch létech už to byl pro něj jen nedůležitý detail.

  5. 2/JG26_Achileus on 31.3.2014 at 09:03 said:

    Super pocteni a slovensko je nekde v madarsku ne ??? :) :)

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *